Kataplexia
Kataplexia je jeden z hlavných prejavov narkolepsie prvého typu. Na Slovensku je aktuálne prevaha diagnostikovaných pacientov s narkolepsiou práve tohto typu. Jedná sa o príznak, ktorý sa prejavuje náhlou stratou schopnosti udržiavať svaly v napätí a pacient kvôli tomu buď celkom padá na zem a nedokáže sa pohnúť, alebo mu svalstvo ochabne len v určitej časti tela. V tejto časti sa o kataplexii dozviete viac o tom:
- Ako sa prejavuje
- Kedy sa prejavuje
- Čo ju ovplyvňuje
- Ako ju vnímajú pacienti
- Ako často sa deje
Ako sa prejavuje
Kataplexia sa prejavuje náhlym ochabnutím svalového tonusu. To znamená, že pacient si počas tohto ataku nedokáže udržať stabilitu určitej časti alebo až celého tela. Svaly stratia napätie a človek môže padnúť na zem. Počas tohto stavu však pacient nespí, je plne pri vedomí a pri celkovom ochabnutí tela je schopný hýbať očami a dýchať. U niektorých pacientov sa však tento stav prejavuje len čiastočne v určitých častiach tela. Máriovi sa čiastočná kataplexia prejavovala padnutím ramien. Jarmila mávala veľmi časté prejavy padnutia hlavy, kvôli čomu ju neustále bolel krk. Veronika zasa počas ataku nedokázala kontrolovať svaly sánky, čo sa môže prejaviť v zlej artikulácii. Monika pociťovala tiky v tvári. Katarína B. zasa spomínala, že počas kataplexie robila rôzne grimasy a vykrúcala ústa.
Nemôžem, keď zachytím nejakú chybu, nemôžem, nedá sa mi to vysloviť, musím si najskôr porozmýšľať, ukľudniť sa a až potom povedať, čo som zachytila, nejakú chybu alebo nejaký problém. Čiže ťažko sa mi aj komunikuje a teraz mávam zase také chvíľky slabosti, že sa musím kontrolovať, aby som nespadla až na zem a obávam sa, bojím sa toho, že niekedy to zle vyhodnotím v budúcnosti a že sa ocitnem na tej zemi, že až tak spadnem, že ma úplne opustia všetky sily, také to býva...
Výskumník: Možno sa trošku vrátim k symptómom. Spomínali ste, že ste to začali riešiť, až keď prišla kataplexia, môžete mi o tom povedať viac?
Pacient: To sme boli na dovolenke a hrali sme karty a dobre sme sa zabávali. A som sa smiala a proste mi tie karty mi vypadávali z rúk. A to bolo len prvýkrát, tak som myslela, že len preto, že sa tak smejeme, ale potom sa mi to stávalo opakovane, ale vždy pri smiechu, že som neudržala pohár, alebo už sa mi aj kolená podlomili, hlava mi padla, to to už som sa tak trochu aj vystrašila, lebo som mala problém nadýchnuť sa keď mi padla tak hlava, nemohla som sa nadýchnuť, tak vtedy som zašla za neurológom teda, no najprv ani nemyslel na narkolepsiu, myslel na nejaké iné neurologické ochorenie, robili mi aj EEG a tam už už to videl teda, že to bude zrejme narkolepsia.
Výskumník: A tá kataplexia sa ešte stále zvykne prejaviť?
Pacient: Jasné, väčšinou je to ako... kataplexie sa ti nemusia prejaviť úplne navonok, ako keby ty môžeš ich mať aj vnútorne, ty pociťuješ ako keby vnútornú vlastnú slabosť a keď to stopneš na čas, to sú vlastne tie emócie, tak nemusí sa ti to vôbec prejaviť hej, alebo zmeníš proste zmeníš topic (pozn., tému), ale samozrejme no tak rekordéri v tom nielen, že idem do kolien, ale aj v tom, že som si ľahol, tak to je samozrejmé, že nežné pokolenia to dokážu - ťa dostať do takého štádia bez problémov.
Kataplektické záchvaty sú zvyčajne spúšťané emóciami. Niektorí pacienti nám porozprávali viac o tom, ako cítia predzvesť a vedia, že si majú sadnúť či ľahnúť. Marián napríklad pociťuje „šteklenie v hlave“. Pri prejave na verejnosti si okolostojaci častokrát tento stav pomýlia s epileptickým záchvatom. Pacient s narkolepsiou pri kataplexii však neprejavuje zášklby svalstva a tento stav bez potreby zdravotnej pomoci prejde sám od seba. Zdravotná pomoc však môže byť potrebná vtedy, keď si človek kvôli náhlemu pádu ublíži.
Výskumník: A pri tej kataplexii to aj zaspíte alebo len odpadnete?
Pacient: Nie, nie, iba odpadnem. Nemôžem sa pohnúť, ale všetko vnímam. Ono to vyzerá, že jak keby som odpadla neviem jak, alebo niekto sa zľakne, keď o tom nevie. Ja to radšej niekomu poviem, že sa také niečo možno stane, hej. No a tak potom prejde pár minút a ja sa postavím a je to v pohode. Už fungujem. Akurát mám také točenie v hlave potom, ale už je to v pohode.
Katarína B.
Vek: 26 rokov
Hovorím v tom roku 2016-17 som začala to riešiť, lebo aj začala som mať tú kataplexiu a hocikedy sme s deťmi pozerali televízor a ja som to príklad dostala a to... je jak obrna, nemôžem hýbať rukami proste... svokra si myslela, že som dostala porážku, že chcela mi zavolať rýchlu, že čo sa deje, lebo nedokázala som vysloviť, hýbať sa, tak ako ... párkrát mi zavolali do obchodu, lebo tiež som tam ležala, ale tiež je to paradox, že keď dostanete tu kataplexiu, tak ako dostanete obrnu, ale všetko počujete, čo rozprávajú, lebo už sme tak skúšali doma príklad, že ja keď som sa prebrala, tak som im rozprávala o tom, o čom oni rozprávali. Takže to je... také dosť zaujímavé.
Kedy sa prejavuje
Kataplexia sa prejavuje vo väčšine prípadov po prežití pozitívnej či nečakanej emócie, napríklad pri smiechu, prekvapení alebo radosti. U niektorých pacientov sa prejaví aj počas výrazného stresu či negatívnych emóciách, avšak tieto prípady nie sú tak časté. Pacienti nám taktiež porozprávali o tom, pri akých situáciách sa u nich kataplexia spúšťa.
Aké emócie vyvolávajú kataplexiu?
Pacienti, s ktorými sme hovorili, najčastejšie spomínali pozitívne emócie ako spúšťače kataplexie. Mnoho z nich hovorilo o smiechu. Marián prvýkrát dostal kataplektický atak v nákupnom centre, keď mu niekto povedal dobrý vtip. Vyvolať kataplexiu si však vedel aj sám, keď sa nad niečím vtipným čo i len zamyslel. Nie všetci pacienti sú však rovnakí. Veronika hovorila, že u nej môže kataplexiu vyvolať plač, ale nie strach. U Mariána však kataplexiu vyvolával aj strach. Mário zasa spomínal, že mu kataplexiu spúšťal napríklad pohľad na príťažlivú ženu. Katka A. hovorila, že sa u nej prejavuje kataplexia aj keď kričí alebo sa s niekým háda, avšak negatívnych emócií má vďaka svojmu okoliu v živote málo. U Mateja sa zasa prejavuje výhradne pri negatívnych emóciách, čo vníma ako šťastie, pretože ich máva málokedy a môže sa pokojne venovať činnostiam a ľuďom, ktorí ho robia šťastným.
Výskumník: Čiže vy vlastne teraz pracujete, stále sa stáva, že sa narkolepsia prejavuje? Teda zaspávate alebo kataplexia sa prejaví?
Pacient: No jasné, jasné. Ako väčšinou tá kataplexia v súvislosti s nejakými emočnými stavmi, nejaký smiech, ale vravím, že už sa to snažím tak nejako regulovať. Viem, že čo ako mám sa nejako uložiť, hej, aby ma tam v úvodzovkách nevyplo. Alebo nejako, aby som sa neposkladal, ale ako to už málokedy sa stáva, väčšinou tá kataplexia v súvislosti so smiechom, keď sedím a vtedy príde nejaký výbuch smiechu, tak viem, že môžem, lebo som na sedačke, tak je to v pohode, ale takto v bežnom živote, keď niekde som na ulici alebo niečo, tak už viem, že ok stojím. Tak nemôžem to teraz tuná ísť do nejakého výbuchu, lebo to môže aj niečo urobiť, tak vlastne nerobím to, zatiahnem, zatlačím späť.
Pacient: To nie je pozitívne, to je vyslovene funkčné (myslenie). Lebo ja som si všimol, že najväčší problém pri tej kataplexii je strach. Vy keď máte strach, že sa zasmejete, tak sa to znásobuje. Ale ak ten strach nemáte, viete, že to máte pod kontrolou, tak ani tá reakcia samotnej tej kataplexii je úplne zanedbateľná, vy ani neni dôvod, podľa mňa, ja neviem, čo to spúšťa, ale keď sa zbavíte toho strachu a viete, že máte to pod kontrolou, tak je to úplne iné. Ono tie náznaky tam môžu byť, že vás trošku zašteklí v hlave, hej, ale viete, že proste to je nič, to neni problém. A vtedy sa človek nemusí báť. Viete, viete, že napríklad plameň mi kedysi robil problém, že som podpaľoval dačo benzínom a to huknutie (vzplanutie, pozn.), hej, keď to huklo, tak som mal spočiatku problém, ale robil som to dovtedy, kým mi to prestalo robiť problém a neni problém už. Už teraz môžem naliať benzín, zapáliť, pozerať na to, neni problém a nestane sa mi nič. Ale kdežto predtým som s tým problém mal.
Výskumnk: Ale, že ste plameň a tak ďalej, že zaspávanie alebo tá kataplexia sa spúšťala?
Pacient: Kataplexia.
Teraz čo vyvolalo tie emócie, neuveríš tomu, čo všetko vyvoláva emócie. Stále sa rozpráva o emóciách pozitívne, negatívne a podobne, ale vlastne myslím, že psychologický termín je to aj tak, aj keď ja nie som žiaden psychológ, že sa považuje, že neexistuje emócia, existujú len pojem vzruch alebo akože vzruch to nazývajú niektorí z teórie a je buď pozitívny alebo negatívny vzruch a mne vlastne... ja som si vtedy uvedomil, že vieš, každý pozitívne i negatívne emócie, teraz napríklad ti poviem, išiel som oproti a bol som aj s priateľkou, ale aj sám to je jedno a oproti išla mimoriadne dobre vyzerajúcu slečna a teraz si sa na ňu pozrel, ona sa pozrela na teba a potom proste ste sa znovu pozreli na seba, no ja som vyslovene šiel do kolien, kvázi dá sa povedať z toho, takže fakt do slova do písmena. A napríklad to isté môže nejaký čávo - išiel proste oproti, pozrel sa na teba škaredo, že je strašne tvrďas alebo tak a ty si mu to proste opätoval sebavedomím pohľadom naspäť a znovu si išiel do kolien.
Aké situácie vyvolávajú kataplexiu?
V súvislosti s prežívanými emóciami hovorili pacienti taktiež o špecifických situáciách, ktoré u nich vyvolávali kataplektický atak. U niektorých sa prejavila na určitých miestach, u mnohých však napríklad v práci či na oslavách. Išlo prevažne o situácie, ktoré so sebou prinášali vyššie spomínané pozitívne či negatívne emócie. Katarína B. prežila kataplexiu priamo na vyšetrení u neurologičky, keď vošla do dvier ambulancie. Tvrdí, že bola zrejme nervózna, lebo nevedela, čo ju čaká. U pani Ľubice sa zasa kataplexia prejavovala, keď vyhrala v nejakej rodinnej hre a zaradovala sa. Niektoré situácie však môžu byť pre pacientov nebezpečné. Jane aj Kláre sa kataplexia spustila na schodoch a takmer z nich spadli. Jana B. zasa spomína, ako sa jej to stalo v mori, kde sa mohla utopiť (pozri Obmedzenia v každodennom živote).
Ja osobne som, to bol už druhý no a človek si to nevšimne, že stojím v kostole a je zatuhnutý hore, človek zaspal, stojí, no a človek je stuhnutý a stojí a potom zrazu puf, rana a už človek je na zemi. Takže u mňa je to taký extrém, že dakde som, stuhnem a potom padnem, také že... ale nie je ich až tak veľa ako v poslednej dobe, ja som dajako to stabilizoval, viackrát som, keď som do spoločnosti šiel, tak vtedy som chodil, ale keď som bol vyťažený, že som bol medzi spoločnosťou, tak ako pani doktorka hovorila, že som to emočne ešte mohol vybiť, teraz som v úspornom režime, aj v emočnom, aj fyzickom a tým pádom sa mi to znížilo, a keď by som bol vlastne... nikdy som nebol nejaký party-boy, nikdy som to nemal rád, nechodil som po diskotékach a tak ďalej, ale keď som chodil po nejakých oslavách a mal som tie emočné rozrušenia, tak som aj viac takýchto zážitkov mal... ale... tie boli počas života... počas roka, to je úplne náhodné, kedy kde, v autobuse hlavne, tak skôr. Keď s kamarátmi som v autobuse alebo tak a som sa rozprával alebo v kostole je to zaujímavé, že tam som nikoho nemal, tam človek počúva omšu a aj tak má z toho takýto zážitok. A keď rozmýšľam, v škole som už ani veľmi nemal, no asi preto, že som sedel veľakrát za lavicou, tak možno preto.
Áno. Odvtedy ako som mala tie prvé, tie som mala vždy pri smiechu, ale už sa mi to vlastne stalo aj pri hneve, raz, aj pri sexe sa mi to stalo, ako mne to... je to nepríjemné, keď je tam niekto, kto ma nepozná, že sa mi to stane a nevie, prečo nemôžem dobre artikulovať, hej že nie som opitá teda. Proste až až až sa mi podlamujú kolená a teraz tam odkvecnem. Tak vtedy mi je to nepríjemné, keď sú tam len naši, tak oco sa vždy hnevá, ten len že to vyprovokovali, že to zašlo až tak ďaleko, že sme sa museli smiať až tak, že dostanem kataplexiu, on sa vždycky bojí, lebo ja sa nemôžem nadýchnuť dlho. No ale aj keď som mala priateľa, tak sa napríklad veľmi rýchlo naučil, že hlavne, aby som neostala s tou hlavou dole, že to mi robí problémy, hlavne aby som dala hlavu dozadu, a pridržal ma, aby som sa nikde neudrela, nepadla.
A to som aj predtým pozorovala a teraz, teraz napríklad cez deň ani nie ale večer, keď nejaké také, napríklad teraz či Veľká noc, Vianoce boli, nevesta mala narodeniny, k vnučke sme išli, že oslavy nejaké, tak ja si tam väčšinou idem zdriemnuť trošku a potom to celkom dobre zvládam. Ale teraz na Veľkú noc som si nešla zdriemnuť, neviem prečo, som myslela, že nebudeme, že pôjdeme skôr domov. No a sa mi stalo, že som spadla, lebo tam chodia po obci jelenice, jelene špacírujú a keď aj tak, že na prechádzku ideme aj po sídlisku medzi panelákmi, jelene chodia cez deň. Tak ja som práve ukazovala manželovi, že kde sa to stalo, že kde tie jelenice boli, no a svietila som s baterkou, lebo to oči im svietia, keď tak, že nevidno, tak a už potom aj siluetu vidno. A som mu chcela povedať, že tam boli a ešte cesty také sú, lebo to nie je tá hlavná cesta, že také sú dosť rozbité a po zime vždy sú rozbité. A keď som tak, neviem, som sa tešila z toho, že tam boli tie jelenice a sa mi podlomilo koleno a som zakopla ešte len toto podlomenie nebolo by také, ale som tak zakopla akurát o takú dieru v asfalte, no a som spadla vtedy.
Čo ju ovplyvňuje
Pri prejave kataplexie zohráva rolu prežitá emócia a situácia, v ktorej sa daná osoba nachádza. Ľudia, s ktorými sme hovorili nám priblížili, čo okrem emocionálneho prežitku môže ovplyvniť častosť a silu kataplektického ataku. Jednou z tém v tomto prípade bol stav, v ktorom pacienti nie sú schopní samostatne ovládnuť prežitú emóciu, sú nútení sa jej podvoliť a to následne spúšťa kataplexiu. (O tom, ako zvládať toto ochorenie a jeho prejavy sa dočítate v časti Zvládanie príznakov ochorenia). Niektorí pacienti hovorili, že na kataplexiu vplýva najmä psychika človeka a jej odolnosť. Napríklad Marián sa musel naučiť emócie ovládať a tvrdí, že reaguje úplne bez citov. Ďalší pacienti tiež popisovali, že je u nich kataplexia horšia, keď sa snažia potláčať únavu. Podobne to hodnotí Marianna, ktorej sa pri potláčaní únavy a spavosti v kostole začali podlamovať kolená.
Ale nie tak si uvedomíš, že naozaj nič z toho nemáš, len si uškodiť môže človek, takže určite nie, len hovorím, tam ide o ten adrenalín, ten som tu spomenul, že stále ťa to drží a dokonca aj teraz, že proste sa nemusím toho vôbec báť, lebo vieš, niekedy nastala situácia, že musíš hájiť svoju [pozn. dcéru/partnerku] neviem, už aj kvôli malej alebo tak, vieš nejak niekde nejaký konflikt by mohol nastať hypoteticky a je mi dobre vedieť to, že ísť biť sa, keď sa ten adrenalín proste vyplaví, tak je to je to super, horšie je potom o tom rozprávať, to už tam sú potom emócie, adrenalín opadne, tam už potom nastupujú kataplexie, takže už o takej vtipnej story [pozn. príbehu] sa mi rozpráva ťažšie, keďže som ju zažil alebo tak, ale hovorím, chodím pravidelne aj teraz na kick-box aj na box dokonca už skoro cez rok, takže som... sa mi to veľmi páči, hlavne som sa akože technicky zlepšil a tak, ale teraz si uvedomujem, že do akého rizika som to ja debil išiel, že niekto, kto je tak trošku tak trénovanejší alebo lepšie na tom ako som dajme tomu teraz ja, tak som si mohol ťažko ublížiť a myslím si, že úplne zbytočne proste, nemá to význam.
Keby som nebrala lieky, neviem si predstaviť, jak by som fungovala... tie lieky, čo beriem na kataplexiu aj na narkolepsiu, oni mi potláčajú oboje, a keby som nebrala napríklad na kataplexiu, tak by sa viacej - stále by som pociťovala ten pocit, bola by som taká oťapenejšia, točilo by sa mi, nieže tak, ako by som to popísala, nebola by som taká v strehu, ale taká trošku jak omámená... toto robí tá, tak taký čudný pocit taký, jak keď idete napríklad trošku, že driemete alebo trošku zaspávate a to je také omámenie, také hnusné spolu s bolesťou hlavy, keď ešte prejavujete tú emóciu, to ono to zrazu tak vypukne, keď sa smejete - tá kataplexia napríklad a ešte k tomu sa vám podlomia nohy, že tak zoslabnete, že musíte dávať pozor, aby ste nespadli napríklad, to také všetko dokopy no a toto tie lieky potláčajú.>>
Ako ju vnímajú pacienti
Kataplexiu pacienti z prevažnej väčšiny popisovali ako veľmi nepríjemný stav. Vplyv na to majú však aj okolnosti, počas ktorých sa tento atak dostaví. Mnohí tvrdili, že je to najnepríjemnejšie, keď sa prejaví na verejnosti medzi cudzími ľuďmi. Pani Helena B. spomínala, že je veľmi nepríjemné, keď dostáva kataplexiu najčastejšie do nôh a musí niekoho rýchlo k sebe zavolať, aby nespadla. Jana je lekárka a býva jej na vizite nepríjemné, keď pacienti hovoria niečo vtipné a jej sa z toho podlamujú kolená. Zuzana A. zasa hovorila o tom, že keď sa snaží kataplexiu potlačiť, je to veľmi „hnusný pocit“, z ktorého ju rozbolí hlava.
Takže väčšinou ten smiech, radosť alebo viete, prídete niekde, sa začnete smiať alebo povie Vám niekto vtip a zasmejete sa alebo k niečomu príde, sme ľudia takí škodoradostní, jak sa dá povedať, že niekto spadne, ten človek je chudák dobitý, ale Vám to príde v tom momente, nielen Vám, ale tej skupinke alebo tomu okoliu to príde v danom momente smiešne a až potom im dôjde, že "Ježiš, prepáč, že sme sa smiali a pritom teba to tak bolí, alebo si si ublížila, ublížil." Hej, ako tie emócie no. A je to, och, keď sa Vám to stane v cudzom prostredí, tak je to také veľmi nepríjemné, ale na toto napríklad si nezvykli ani v rodine. Vždy je to také, že: "A čo sa teraz tak tváriš a čo robíš také grimasy a čo toto hento alebo tamto.“
Výskumník: Máte možno nejakú spomienku, nejakú nepríjemnú spomienku na kataplektický záchvat?
Pacient: Viete čo, ani nie. Lebo keď si tak pozerám do minulosti tak... ja som si to bežne ani neuvedomoval, keď mi to rozprávali, lebo to druhí mi to museli povedať. [...] Lebo vlastne som v tom zaspal a ja som potom počas toho spánku mal kataplexiu a v podstate ani ten proces veľmi ja osobne... možno budú ľudia, čo ho zažijú viac, ale mňa osobne to vypne skôr, než ho, než celý ten proces zažijem. To mi už len druhí povedia, že to čo sa deje s tebou a čo toto. Hovorím no nič, čo by sa. Ta tu stojíš ohnutý, tam a už zrazu rana bum a už si na zemi ? A ja už spím napríklad 5 minút, 4 minúty. Som jak drevo.
Ako často sa to deje a ako sa prejav časom mení
Aj napriek tomu, že je kataplexia jedným z hlavných príznakov narkolepsie prvého typu, nie všetci pacienti ju prežívajú rovnako často a s rovnakými prejavmi. U niektorých pacientov je len veľmi ojedinelá, u niektorých je prítomná na dennej báze. Marianna hovorila o tom, že u nej je kataplexia zriedkavá a prejavuje sa len v náročných životných situáciách alebo v určitom emocionálnom rozpoložení, napríklad na pohreboch. Na druhej strane Marián zo začiatku zažíval veľmi silné kataplexie denne aj päťdesiatkrát a viac.
Ale mám prvé roky, prvé to obdobie po tom celom, keď mi bolo to diagnostikované boli asi najťažšie, lebo tá kataplexia a tá bola silná, tá bola fakt veľmi silná a potýkal som sa s ňou denne aj 50-60-krát, som mal také tie záchvaty akože ma, že proste nemohol som, keď som sa kus zasmial, alebo akákoľvek emócia, tak vlastne som odpadával, bolo to nespočetné množstvo, čo som vonku išiel po ulici, ja neviem, či ma nejak... napadol mi vtip, ani nikto nevedel, som sa zasmial sám vo vnútri a už som ležal niekde v strede cesty, čiže tie začiatky toho celého toho ochorenia boli ťažké.
U mnohých pacientov sa príznaky v priebehu ochorenia menia. Vplýva na to mnoho faktorov, napríklad to, ako dlho s ochorením žijú, ako si na prejavy zvykli a ako ich dokážu zvládať. Dopad na to má taktiež liečba a užívanie liekov. U niektorých pacientov preto po diagnostickom procese a nastavení liečby nastalo zlepšenie a fungovanie bez liekov si nedokážu predstaviť. Častokrát sa však stáva, že človek s príznakmi narkolepsie vyhľadá odbornú pomoc až keď sa uňho príznaky začnú stupňovať alebo zhoršovať. U niektorých však ani nastavenie liečby nevedie k zlepšeniu, prípadne sa príznaky v čase dokonca zhoršia.
Prvýkrát som ani vlastne nevedela, že sa jedná o kataplexiu. Ako párkrát som si všimla, že napríklad som sa zasmiala, že sa mi podlomili úplne nohy, ale chvalabohu sa mi nestalo, že by som spadla, väčšinou som sa tak pridržala, že to bolo len chvíľkové. Neprikladala som tomu nejakú pozornosť, že by som zakopla proste náhle, sa mi podlomili nohy. Potom som si všimla viackrát, že to bolo vždy, keď som sa zasmiala. Keď som sa zasmiala a som držala kávu v ruke, tak úplne mi tá ruka tak ochabla, ale tiež to trvalo len pár sekúnd. Vtedy keď sa mi to stávalo počas štúdia, ešte som nevedela teda, že som to nejako nespájala s narkolepsiu, až keď som si potom sama vlastne počas štúdia (medicíny, pozn.) som zistila, že čo je narkolepsia a tieto veci, že som si teda prečítala, že sú aj takéto prejavy. Tak potom som už teda vedela, o čo sa jedná. Ale potom sa to tak začalo zhoršovať. Už aj potom, keď som sa liečila, tak tá kataplexia sa začala, tak byť oveľa častejšie, už to bolo také výraznejšie, že už to nebolo len také, že sekundové ochabnutie svalstva, ale už sa to aj viackrát po sebe akoby vrátilo.
No a tam potom to začalo už s profesionálnymi vyšetreniami, kde sa to vlastne potvrdilo, hypokretín sa posielal do laboratória, myslela si vtedy (pozn. lekárka), že kvôli tomu štádiu kataplexii to vyzeralo so mnou, že je to v počiatočnom štádiu, že tam je ešte veľká šanca to stopnúť a podobne, ale potom sa to vlastne rapídne zhoršilo, najmä s tými kataplexiami a tá spavosť vlastne kvázi nie, že zostala stále, ale tá sa menila, potom sa strašne podľa mňa ovplyvňuje psychický stav, ako si na tom psychicky, podľa toho je aj tá spavosť, podľa mňa tak trošku nejaká ta synergia tam je.
Výskumník: To, keď Vám padá hlava, vyvolávajú teda také tie pozitívne emócie?
Pacient: Už len negatívne. Predtým to bolo len pozitívne, keď som sa schuti zasmiala, alebo som sa niekomu potešila, teraz som si všimla, keď ma niečo, extrémne rozruší, tak aj vtedy.