Nadmerná denná spavosť
Základným znakom nadmernej dennej spavosti (NDS) je neschopnosť udržať sa bdelým počas dňa po dostatočne dlhú dobu. Môže sa jednať o príznak, ktorý je prítomný samostatne, prípadne je súčasťou rôznych ochorení, ako napríklad porucha spánkového rytmu. Môže byť tiež prítomná aj u pacientov so psychiatrickými ochoreniami, napríklad u depresívnych ľudí. Ako hlavný príznak sa však prejavuje práve u pacientov s narkolepsiou prvého aj druhého typu.
Nižšie sa dozviete viac o tom:
- Ako sa to deje
- Čo sú to automatické činnosti počas NDS
- Kedy sa deje
- Čo ju ovplyvňuje
- Ako ju pacienti prežívajú
- Ako sa mení v čase
Ako sa to deje
Pacienti častokrát hovorili o nadmernej dennej spavosti (NDS) ako o mikrospánku, prípadne o tom, že ich „vyplo“. Nadmerná denná spavosť sa môže prejavovať náhle a pacienti si nestihnú uvedomiť, že na nich tento stav prichádza. Spavosť môže byť tiež tak výrazná, že je viditeľná aj pre ľudí v ich okolí. Marianna napríklad spomínala, ako si druhí najčastejšie všimnú, že začne pri rozhovore hovoriť mimo témy. Sama to popisovala, že „už rozpráva len, aby rozprávala“. Veronika zasa spomínala na obdobie, kedy sa u nej NDS začala prejavovať aj počas jedenia jedla a zaspávala s vidličkou v ústach. Na druhej strane boli však aj pacienti, ktorí vnímali, že to na nich prichádza. Mnoho z nich hovorilo najmä o zvláštnych pocitoch v očiach, nesúvislej reči či triaške a tikoch ako predzvestiach NDS.
Výskumník: Aký je ten spánok narkoleptický?
Pacient: Narokoleptický spánok? To je... vnímate alebo sedíte pri počítači, pozeráte si alebo hráte nejakú hru a naraz vypnete, zavrú sa vám oči, alebo možno ani nezavrú, neviem, ale asi zavrú sa a naraz už nevnímate a naraz sa tak strhnete, že čo sa deje, hej? To je taký ako mikrospánok by som povedala, niekedy je troška dlhší, niekedy je len taký chvíľkový, no, je to nepríjemné, lebo napríklad šoférovať nemôžem, keby som aj chcela, lebo mi zo zdravotných dôvodov nedali a bola by to aj katastrofa, lebo keby som bola za volantom a naraz by som dostala ten záchvat, že by som na chvíľku, možno desať sekúnd zdriemla, niekde by som nabúrala, hej, to je trošku také, taký výpadok, človek zaspí na chvíľku, je to nepríjemné, ale, ale keď sa preberie, tak je troška taký jako energiu by dostal naspäť.
Ja to mám tak – za tie roky som si na to zvykol. Áno, mám to, ale za tie roky som si zvykol na to, že… veľakrát ma to prepadne tak, že zaspím hneď, ale často cítim, že to prichádza. Proste prichádza taká hmla, taký šum, pocit sypania v očiach, akoby na mňa niekto sypal popol alebo piesok. To človek cíti a snaží sa tomu odolať, aj keď je strašne unavený.
Je to taká prvá vlna únavy, ktorá prichádza, takže ja už cítim, že to príde. Nie je to stále, ale je to dosť často. Už som si na to zvykol tak, že keď vidím, že mi oťažievajú viečka a začína ma tlačiť hlava, prichádza bolesť hlavy, objavujú sa také červené „guličky“ ako keď sa rýchlo postavíte zo sedu, alebo mravčenie pred očami… každý to môže mať inak, ja to mám takto. A už viem, že aha – do 15–20 minút určite niekde „padnem“. Niekedy je to aj do 2–3 minút, ale väčšinou viem, že do tých 15 minút to musím odstaviť, lebo proste zaspím. Vtedy už nič neriešim. Som podráždený na všetkých, zdvihnem sa a viem, že si musím niekam sadnúť. Je mi jedno, kde som – aj keby som bol na hlavnej ceste a niekto by hovoril, že ešte dôjdeme tam a tam, ja už viem, že nie. Lebo ja by som zaspal aj postojačky. Takže sa musím rýchlo dostať do bezpečnej polohy, aby som si na chvíľu oddýchol. Ja sa za 5–7 minút zobudím – nie sú to dlhé spánky. Je to skôr taký reset, aby mozog znovu nabehol. A potom som zase čerstvý na 15–20 minút, niekedy pol hodiny, niekedy aj hodinu. Niekedy viac, niekedy menej. Ale v tom štádiu tomu nemôžem odolávať, lebo potom začne silné búšenie srdca, tlak a celkovo stav ako pred infarktom – a aj tak ma to „vypne“. Takže či už ten stav pretrpím, alebo si ľahnem, výsledok je rovnaký. Preto si vyberám menšie zlo.
Výskumník: Dobre, skúste mi popísať váš spánok, už ste si aj o tom hovorili... sčasti hlavne ten nočný, že je taký plytkejší a tak ďalej. Skúste mi popísať ten ktorý máte cez deň, čiže ako ten symptóm narkolepsie a čo ho spúšťa napríklad.
Pacient: Ten je, ten je tuhý, dá sa povedať, oproti tak jak spím v noci, tak nespím tak, jak spím cez deň. Dá sa povedať, že cez deň sa asi mozog vypne úplne... niekedy sa stane, že príde dcéra zo školy a ja vôbec neviem, že vošla a zatvorila za sebou dvere v obývačke, nechá ma spať. Ale toto sa mi nemôže stať v noci, stačí že... manžel vojde do izby, len prekročí prah alebo mu pukne v kolene, alebo momentálne otvorím oči... ale zaujímavé je na tom to, že ráno sa vstanem vyspatá, ale ten spánok je... je to veľký rozdiel medzi cez deň a cez noc... cítim, že dá sa to povedať, už pri rozhovore... príklad, že by som teraz rozprávala s vami, a vy budete viacej rozprávať a ja vás budem akože počúvať, ale už budete na mne vidieť, že mi ... proste to je taký, jak by som to povedala tik, že proste oči tak zvláštne upadajú dozadu... už nereagujem, napríklad sa ma na niečo opýtate a ja vám poviem od veci. Vy sa opýtate, koľko je hodín a ja vám poviem, že vonku svieti slnko. Nedokážem komunikovať, tak už viem, že už musím si ísť ľahnúť, lebo to na mňa príde.
U niektorých pacientov sa po ataku NDS stávalo, že si nepamätali, čo robili alebo kde čo položili. Klára napríklad strácala telefón, Katka A. zasa niekedy telefonovala s ľuďmi a potom si nepamätala, s kým a o čom sa rozprávala. Mnohí pacienti taktiež spomínali, že NDS nevedia ovládať a musia sa jej poddať. Helena A. si pri pocitoch začiatku NDS musela na chvíľu zdriemnuť, pretože inak nedokázala fungovať. Monika zasa nestihla náznaky NDS zaregistrovať a zaspávala okamžite.
Takéto zobudenie, nie také zobudenie - doslova sa cítite tak ako keď spíte a niekto Vás zobudí, že sa strhnete. Keď sa strhnem, tak je to doslova také, že to Vás fakt ako keby, sek, ukončíte niečo, sek a fungujete chvíľu, ale potom už idete do toho spánku, že viete sa presunúť alebo niečo.
Automatické činnosti počas NDS
Niektorí pacienti, s ktorými sme sa rozprávali, spomínali svoje zážitky a skúsenosti aj s automatickou činnosťou. Jedná sa o príznak, ktorý môže byť súčasťou NDS. Pacienti v priebehu NDS vykonávali rôzne úlohy, napríklad pokračovali v práci na pásovej výrobe alebo zaspali pri písaní textu, ktorý dopisovali ďalej počas spania. Táto činnosť však bola nekvalitná a v niektorých prípadoch dokonca nebezpečná a zdravie ohrozujúca. Katarína B. to popisovala ako stav, kedy „telo ide, ale mozog spí“. Mnoho pacientov, u ktorých sa NDS začala prejavovať v školských rokoch, spomínali automatické písanie poznámok v škole. Tie však nedávali zmysel a prevažne šlo o čmáranice a machule. Pani Ľubica zasa písala deťom nezmyselné SMS-ky. TÍ tak hneď vedeli, že pri tom opäť spala.
Lebo neni možné pracovať. My sme, som robila vo výrobe, kde sa robili tesnenia do bielej techniky a všetko sa lepilo s lepidlami a robilo sa to ručne, napríklad som namáčala do lepidla a som tú gumičku spojila a ja som dokázala tak hodinu držať, oči mať zatvorené a spať. Keď ma nikto nezobudil, alebo už som sa zobudila sama. Alebo dokázala som, mala som také výpadky, že som jednu gumičku dokázala lepiť hodinu, ale už som ju lepila aj na rukavice všade. Potom už ma preložili na stroj a tam už bol problém, lebo tam všetko bol spúšťať na nohu a boli to výseky gúm, dá sa povedať, takže mohla som tam dať ruky, mohlo mi to odseknúť ruky, lebo hocikedy som sa zobudila na to alebo niekto ma chytil za rameno, že stojím na šľapáku, ono sa to zatvára-otvára, zatvára-otvára a nič tam ja nedávam, žiadnu gumu nič...
Mávam [tieto stavy] desať razí za deň a niekedy to je taký bludný kruh, že chcete a nemôžete sa z toho dostať, postavíte sa zo stoličky a stále sa Vám drieme, idete, kráčate, normálne sa mi stane, že zablúdim, že ja neviem, kde som v tej firme, že ja neviem, kde je východ, kde mám ísť, zrazu som tam úplne stratená a nepamätám si, mávam okná, nepamätám si, že čo komu poviem. Je to veľmi nepríjemné také niečo. Popisujem vzorky a tie vzorky napíšem, mne sa z ničoho nič začne snívať, tak kľudne tam napíšem, že "Všetko najlepšie k narodeninám". Mala som problém aj v obchode, naháňal ma SBS-kár, lebo som zabudla na pokladni zaplatiť nákup. Išla som na samoobslužnú pokladňu, postavila som sa do rady na samoobslužné pokladne a ma vyplo a tým pádom som obišla samoobslužnú pokladňu bez zaplatenia a išla som rovno k východu. No a bolo to v obchode a tam začalo všetko húkať, bežal za mnou SBS-kár, bežala za mnou predavačka, konečne som sa prebrala, keď všetci po mne kričali, no a že kde mám bloček a ja som to vlastne nezaplatila, SBS-kár odo mňa pýtal fľašku, že som opitá, no tak som nevedela, čo vtedy.>>
Kedy sa to deje
NDS sa u pacientov prejavovala v rozličných situáciách počas celého dňa. Častokrát pacienti rozprávali práve o monotónnych, nezáživných alebo nudných činnostiach či situáciách, počas ktorých zaspávali. Najčastejšie boli NDS spomínané počas cestovania v dopravných prostriedkoch. Monika hovorila, že zaspávala nie len v autobuse, ale už na autobusovej zastávke. Pani Pavlína zasa spomínala to, ako prespala aj celý let lietadlom, spolu so vzletom a pristátím. Množstvo pacientov tiež hovorilo o tom, že najjednoduchšie je zaspať v sedavej polohe. Michal napríklad vie, kedy na neho NDS prichádza. Kvôli tomu vyhľadáva pohodlnú polohu (napríklad sed), v ktorej by si mohol zdriemnuť a neublížil si pri tom.
Pacient: To je vlastne, keď monotónna činnosť, takže všetko kde nejak, čo aktívne nerobím, čiže keď sedím, hoc kde keď sedím, takže to je jedno či je to, či je to prednáška, či je to cvičenie, či je to cesta autobusom, či čakám u lekára v čakárni, ale aj napríklad stáže, keď sme denne vždy, niekedy také boli, že sme sedeli napríklad v ambulancii a počúvali, no tak to tam som tiež zaspala. Hocikde, kde proste sedím a aktívne niečo nerobím. Ale samozrejme, aj keď čítam knihu, keď pozerám nejaký televízor, hocijaký film, seriál, pokiaľ to nie je niečo, že úplne pútavé, tak pri všetkom prakticky zaspím po určitej dobe. Dá sa aj, že stane sa, že nezaspím, že môžem celý deň čítať knihu alebo tak, ale to musí byť naozaj niečo, že naozaj pútavé a pritom, keď začnem zaspávať, prejdem sa, niečo zjem, dá sa to nejako. Ale pokiaľ vkuse sedím, tak to sa nedá, to vtedy môžem robiť čokoľvek.
Výskumník: Že dá sa to oddialiť nejakými činnosťami?
Pacient: Dá, ale keď už je to tak, že naozaj, že už ste unavený, tak už vtedy nepomáha nič, že naozaj zaspíte. Pokiaľ je to naozaj, že som vyspatá v pohode, tak sa to dá. Ale už naozaj, keď je to, že už dlhšie, tak tam už nepomôže nič.
U niektorých pacientov sa však NDS prejavovalo aj počas aktívnych činností alebo v práci. U niekoho sa dokonca denná spavosť prejavila aj v stoji či počas chôdze, a najčastejšie v prostredí školy, čakárňach u lekárov a v práci. Monika napríklad najprv zaspávala počas nočných služieb v nemocnici, no neskôr už aj v denných.
Som zavárala, to bolo také tiež, to v tom čase bolo, keď som sa už pevne rozhodla. Marhule som zavárala, a tak neviem, prečo som tak rada, hej, večer. Už teraz mám pokoj, si zavarím marhule, pozerám na televízor a ráno sme mali ísť na Dunajec, takže zbalení sme boli, tak som dala ich všetko ako má byť už sterilizovať. No a potom som sa prebudila, také divné, no také sladkasté, hej, taký ten som cítila. Reku, ach som si spomenula, že som no tie marhule dala zavárať. Tak prvé čo bolo bo som nerozmýšľala, hej, to akoby som prestala uvažovať. Prvé čo bolo ja som nabrala vodu studenú a som a už ako som išla vyliať som si reku však čo to robíš. Lenže už tá voda, vodu nezoberiem späť, hej, iné hocičo keby som tam nasypať chcela, hej, tak no a tak to strelilo. Ale to bola rana, to bolo o tretej ráno. Bo vtedy som sa prebrala. Strelilo to a ja som len, hej, zisťovala, že čo, hej, že či som v poriadku, reku krv netečie. Mňa to obišlo, len marhuľky som mala tak po vlasoch, na pyžame a po celom byte, na žalúziách, na záclonách, všade bolo to ale.
V škole ešte na tej základnej škole to nebolo také výrazné. Tam som potrebovala, len keď som sa vrátila zo školy domov, spať. Každé poobedie, niekedy mama si myslela, keď som horšiu známku dostala, že to chcem zakryť, akože kamuflovať tým spánkom, ona tvrdo trvala na tom, že vstať a učiť sa. A to som úplne zbytočne sedela nad tou knihou, pretože to sa nedalo sústrediť, pretože ja som stále chcela spať. Proste najprv sa vyspať a potom sa učiť. Potom už na strednej škole už začal byť problém, teda ako už každú prestávku som teda využila na to, aby som spala. Sme chodili na zemiakové brigády, tak kým sa traktor otočil, tak mne sa dokázalo proste aj snívať. Hej že som si sadla na vedro a zaspala a už sa mi aj snívalo. No potom som teda začala zaspávať na hodinách, no sedela som v prvej lavici, takže si to všimli. Vtedy v tom maturitnom ročníku už potom ma zavolali na taký pohovor, že prečo zaspávam na hodinách, či sa v noci nevyspím, či som nejaká unavená, či nechcem školu zmeniť, no.
Čo to ovplyvňuje
Ako spomíname vyššie, častokrát sa NDS prejavuje práve kvôli monotónnym činnostiam či prostrediu, v ktorom sa človek nachádza. Pacienti však popisovali aj rôzne iné vplyvy, ktoré majú dopad na to, ako často a ako silno sa u nich NDS vyskytne. Častokrát boli popisované najmä vplyvy počasia a ročných období, vyšší stres alebo rozrušenosť, najedenie sa či vydýchaný vzduch v uzavretej miestnosti. U Kláry sa NDS prejavovala vtedy, keď poľavila z pracovného výkonu a na chvíľu sa zastavila. Spavosť na ňu prichádzala dokonca aj vtedy, keď sa dlhšie dívala do monitoru počítača či mobilu. U Marianny bola NDS oveľa horšia vtedy, keď sa ju snažila potlačiť.
Takže je to také, že nepríjemné, lebo proste medzi ľuďmi, hej? Že aj keď mám tie tabletky, tak nezaberajú sto percent, že veľa to ovplyvňuje, že napríklad aj menzes to ovplyvňuje, veľké teplo to ovplyvňuje, keď je takto cez leto, aj keď prší. Je to také, že bohužiaľ, no tabletky nezaberajú sto percent. No a s tým cestovaním to je tiež také, vravím, tiež som kedysi vôbec nedokázala proste vydržať v aute proste, furt som musela buď do telefónu ťukať alebo knižku čítať. Ja som proste knižku čítala celú cestu čo sme išli raz na výstavu psov, tak som celú knižku prečítala, hej? A teraz ja sadnem do auta a je to ja neviem, niekedy pätnásť minút, niekedy desať, záleží akože od toho ako som spala alebo tak, ale ja proste väčšinu cesty prespím.
Výskumník: Kvôli čomu myslíte, že práve v lete je to horšie?
Pacient: No lebo v zime čo? V zime vonku zima, prší, hej, tak som dnu, tak mi to nevadí. Ale v lete, v lete, čo budem stále spať. Chcela by som aj vonku vyjsť, aj mám vnučku, mám sa komu venovať, zase nebyť s ňou.
V: Čiže v lete spávate ako keby viac, keď tomu dobre rozumiem?
P: V zime spím viac. V zime idem spať aj o piatej, o pol piatej. V zime. Ale v lete, v lete idem spať o deviatej, desiate, jedenástej, ale už zase ráno musím si dobehnúť, jak hovorím. Už nevstanem o šiestej, ale o deviatej, keď idem spať večer o ôsmej, tak vstanem o šiestej, keď o desiatej tak až o ôsmej. Takže tých deväť desať hodín potrebujem. Ale keď som nebrala lieky, tak som dokázala pätnásť hodín vkuse spať. Pätnásť hodín vkuse a cez deň hodinu, niekedy päť. Obmedzene tak jedna až päť hodín, niekedy dve hodiny, niekedy tri hodiny.
Úplne po tej infekcii začala spavosť vlastne. Vtedajšia priateľka proste... ja čo si na to spomínam, lebo fakt je to už tak dávno, tak mi proste povedala, budem citovať: “Bože, vkuse spíš”. Takže to bolo hej a proste fakt, že som si ľahol, prišiel som z roboty, v robote unavený, proste stále. Keď som mal možnosť, za každým som zaspal. Pozeral som telku, zaspal som, viem, že mi vynadala, lebo sme pozerali, sme začali pozerať nejaký veľmi zaujímavý film, na ktorom jej záležalo a popri ňom sa mi podarilo podľa mňa asi tak 70-krát zaspať.
Ako to pacienti prežívajú
Samotný prejav NDS môže mať na pacientov s narkolepsiou výrazne negatívny dopad. Je tomu tak napríklad kvôli prejavom na verejnosti, v práci či v škole, kde okolie tento príznak nepozná a môže si ho zamieňať s opitosťou. Má teda dosah aj na sociálny život pacientov. Aj preto viacerí pacienti popisovali, že majú strach z predsudkov, ktoré môže ich okolie o NDS mať. Samotný príznak väčšina pacientov popisovala ako nepríjemný, najmä kvôli situáciám, v ktorých sa prejavuje. Mnoho pacientov sa po dennom zaspávaní cíti zmätene. Mário povedal, že v čase nástupu NDS nevedel rozlíšiť, či spí alebo nie.
A pre mňa to je také nepríjemné sedieť v čakárni. Lebo ja medzitým aj 10-krát zaspím, potom ma z toho hlava bolí. Už sa mi stalo, že som sa nezobudila raz, že som na pacientku spadla vedľa. Ale tu keď prídem, tak tu je každý ku mne milí a všetko je v poriadku.
Katarína B.
Vek: 26 rokov
Je to také, že nekvalitný život. Dosť. Lebo ja napríklad ani do kina nemôžem ísť som zistila, že do kina vôbec. Bola som s kamoškou, ale tá asi dvadsaťkrát ako do mňa nedrgla za ten film, tak ani raz. A ja že hmm, tak už ani kino, ani divadlo, ani nič, takže je to také nepríjemné dosť. A najhoršie je to, že keď vo vlaku, že sa mi stalo raz, že som šla do školy ráno, už som sedela u nás na stanici a kamarát niekedy išiel tým rovnakým vlakom ako ja, lebo študoval a on vraví, že: „Počúvaj ma, že strašne chrápeš.“ A ja, že: „Diky.“ No, je to také, že strašné, ja proste sadnem do vlaku, ja som šesť rokov študovala a ja som sadla do vlaku a som hneď zalomila, preto vždycky ma museli budiť, keď chceli lístok.>>
Vlastne ten spánok je taký, ktorý prichádza na človeka, také väčšia únava alebo ako by som so tom povedala bežnému človeku, ktorý nemá takýto problém... Tak ja si myslím, že to zaspávanie je také príjemné, že vlastne ste vyčerpaný a ten pocit únavy z vás akoby odchádza tým, že zaspávate, tak ja si myslím, že aj narkoleptik to takto vníma, že ten pocit nie je nepríjemný, len skôr sú nepríjemné tie situácie, v ktorých ste vystavený, v práci, keby ste išli zaspávať a teraz jednoducho si nemôžte dovoliť zaspať. Toto by bolo určite nepríjemné pre človeka sa tomu nejak vyvarovať alebo to nejak potlačiť, pokiaľ by to nešlo.
Ako často sa NDS deje a ako sa mení
NDS medzi pacientmi neprebieha vždy rovnako a môže prechádzať zmenami. U niekoho prichádza ako prvý príznak narkolepsie a nastane jeho zhoršenie. To môže byť buď postupné, teda trvá dlhšiu dobu, alebo náhle a tým pádom aj okamžite viditeľné pacientom a aj jeho okolím. Pani Jozefína napríklad zbadala zhoršenie NDS, keď už spala 12 hodín denne a po 3 bdelých hodinách musela ísť spať znova. Na druhej strane sú potom pacienti, ktorí sú na narkolepsiu liečení. U nich je prevažne pozorovateľné zlepšenie v rámci prejavu spavosti. Liečba však nemusí byť efektívna u každého z pacientov a u niektorých k zlepšeniu či zmierneniu príznakov vôbec nedôjde. Rozprávali sme sa však aj s pacientmi, u ktorých došlo vďaka liečbe k zmierneniu príznakov, no neskôr opäť k ich zhoršeniu (pozri Liečba narkolepsie a Skúsenosti so zdravotnou starostlivosťou).
Ja sama som si to začala všímať na sebe. Nevedela som, že čo sa deje, lebo začala som, to ešte na základnej škole, začala som zaspávať na hodinách, proste učiteľka vysvetľovala učivo a ja som, proste mňa to uspávalo. […]. Ale vlastne my sme nevedeli, že z čoho to je. A ja som do trinásteho roku života bola zaočkovaná troma vakcínami proti rakovine krčku maternice. Dovtedy mi nič nebolo, že normálne som proste fungovala aj v škole aj takto, ale po tom očkovaní to vlastne takto začalo aj akože v škole, aj doma. Ja som prišla domov a ja som nevedela sa normálne naobedovať. Ja keď som bola hladná, že potrebujem obed, tak prvé, čo som musela urobiť, som si musela ísť pospať, lebo ja som pri tom jedle zaspávala. Normálne s jedlom v ústach, s vidličkou, takto proste pri stole. Takže, tak to začalo. Potom aj známky išli dole, a tak.
No tak to áno. To som vravela, že pred 15-stimi rokmi ešte asi, kým som vôbec na dajaké vyšetrenie, že 15 rokov. Ale to boli, neboli také okaté, to vždy sa zhoršovalo. Vždy sa zhoršovalo. Najprv toto, tie vysvedčenia, hej, že som už som nenapísala 28 vysvedčení naraz, alebo čo ja viem koľko. Ale už som musela to si tak deliť. Už potom som si na noc nemohla nechávať tie vysvedčenia. A také aj keď som písala a toto to už bolo tak neskôr, to už také ďalšie to štádium, keď som napríklad popísala všeličo v tom, že som zdriemla a som napísala potom pozerám, čo to je?
Viete čo, už som doma na dôchodku, takže teraz je to lepšie už, už mám aj menej tých narkoleptických záchvatov aj kataplexických, lebo som doma, keď potrebujem spať, že sa mi začne zívať, ale cítim oči, že príde nejaký ten záchvat, idem si ľahnúť, pospím si hodinku-dve a fungujem ďalej ako, naberám ako keby silu, potom zas tri-štyri hodinky fungujme a potom si idem zase troška ľahnúť, tak podriemkať, takže teraz je to lepšie, ale keď som pracovala, bolo to ťažké, ťažké no.