Vplyv na vzdelanie a štúdium
Príznaky narkolepsie, ako sú nadmerná denná spavosť či kataplexia, sa prejavujú nepriaznivo počas dňa. Ich nástup býva zvyčajne v mladosti a preto sa s nami pacienti podelili aj o svoje skúsenosti s tým, ako sa narkolepsia prejavovala v škole. Zároveň nám porozprávali o tom, ako ovplyvnila ich školskú dochádzku a prospech a ako následne nasmerovala ich ďalšie akademické a kariérne rozhodnutia.
V tejto časti sa dozviete viac o týchto témach:
- Prejavy narkolepsie v škole
- Vplyv na výkon v škole
- Reakcie okolia na prejavy narkolepsie v škole
- Možnosti zvládania zo strany pacientov
Prejavy narkolepsie v škole
Pacienti často hovorili o únave a väčšej potrebe spánku. Niektorí sa už zobúdzali ráno unavení a nutnosť pospať si v škole počas prestávky alebo po škole ich oberala o čas, a niekedy vyvolala nevôľu rodičov. Mnohým spôsobovalo problémy zaspávanie v škole a nespôsobilosť sledovať výklad, robiť si poznámky, či čítať dlhšie texty. Veronika napríklad spomínala, že začala zaspávať na vyučovaní a všimla si to nielen ona sama, ale aj jej učitelia a spolužiaci. Hovorila tiež o tom, že mala počas hodín či praktických cvičení problém dlhšie sa sústrediť. Viacerí pacienti spomínali aj ťažkosti s udržaním pozornosti a pamäťou. Monike napríklad učitelia do žiackej knižky často zapisovali, že na veľa vecí zabúda. Viac o prejavoch nadmernej dennej spavosti a kataplexie sa dočítate v samostatných častiach.
Neviem, keď som v škole, tak nie vždy na každej hodine, ale neviem od čoho to veľmi závisí, že na akej hodine. Ale možno, keď je taká trošku monotónna hodina, a že iba riešime dačo alebo rozprávame iba, alebo iba keď učiteľ rozpráva, tak asi vtedy, tak ja zvyknem najviac - na maďarčine a na matematike, lebo matematiku mám vždy prvé dve hodiny, takže asi aj preto. Ale snažím sa nezaspať na hodinách, akože neľahnem si a zaspím, snažím sa nezaspať, ale to je asi také isté ako keby som spala, lebo som v takom polospánku, mám také mikrospánky, ale aj keď píšem a zaspávam pri tom [...] už neviem prečítať za sebou.
Tak ono, ja som už predtým trošku školu zameškávala, lebo niekedy som bola tak unavená, že som nevedela do školy ani prísť, alebo ma tak hlava bolela. Takže mala som veľa akože vymeškaných hodín. No a spolužiačky to tak brali, že sa mi nechce chodiť do školy, alebo že si vymýšľam alebo tak. Ale raz si pamätám, že som tak do školy prišla, to som presedela som celú vyučovaciu hodinu, a potom som sa postavila a tak som odpadla. No a už vtedy videli, že asi niečo nebude v poriadku. No a potom opäť jak som išla k tým dverám, tiež som tak vedela spadnúť. No a, ale akože boli oboznámení o tom učitelia, že niečo také sa deje, ale aj tak som musela do tej školy chodiť, lebo ma nechcela pripustiť k tým maturitným skúškam, ktoré aj tak nakoniec museli byť akože odložené, no. A potom som tak išla raz po chodbe dole schodmi, tak som tak fajne, že spadla, potom to videla už aj učiteľka. Potom zavolala mame nech ma do školy akože už radšej nedáva.
Katarína B.
Vek: 26 rokov
V škole, ešte na tej základnej škole, to nebolo také výrazné. Tam som potrebovala, len keď som sa vrátila zo školy domov spať, každé poobedie. Niekedy mama si myslela, keď som horšiu známku dostala, že to chcem zakryť, akože kamuflovať tým spánkom, akože ona tvrdo trvala na tom, že vstať a učiť sa. A to som úplne zbytočne sedela nad tou knihou, pretože to sa nedalo sústrediť, pretože ja som stále chcela spať. Proste najprv sa vyspať a potom sa učiť. Potom už na strednej škole už začal byť problém, teda ako už každú prestávku som teda využila na to, aby som spala. Sme chodili na zemiakové brigády, tak kým sa traktor otočil, tak mne sa dokázalo proste aj snívať. Hej, že som si sadla na vedro a zaspala a už sa mi aj snívalo. No, potom som teda začala zaspávať na hodinách, no sedela som v prvej lavici, takže si to všimli. Vtedy v tom maturitnom ročníku už potom ma zavolali na taký pohovor, že prečo zaspávam na hodinách, či sa v noci nevyspím, či som nejaká unavená, či nechcem školu zmeniť, no.
Vplyv na výkon v škole
Prejavy narkolepsie v škole vo väčšine prípadov výrazne ovplyvnili dochádzku, známky, aj celkový prospech pacientov. Mnohí z nich spomínali najmä ťažkosti s písaním poznámok a s domácou prípravou na vyučovanie, pretože počas týchto aktivít často zaspávali alebo sa u nich objavovalo automatické správanie (pozri Nadmerná denná spavosť). Zhoršený prospech následne formoval aj ich osobné rozhodnutia. Niektorí pacienti uviedli, že boli radi, keď sa im podarilo svoje štúdium vôbec dokončiť. Michaela napríklad strednú školu nedokončila – počas štúdia mala výrazné problémy s učením a jej prospech sa postupne zhoršoval. Veronika sa zasa pre ochorenie rozhodla nenastúpiť na vysokú školu, no urobila si aspoň nadstavbu na strednej škole. Rovnakú cestu si zvolil aj Matúš, pretože chcel mať ukončené vzdelanie s maturitným vysvedčením.
Som sa nevedela sústrediť na výklad učiva, hej… už potom si aj profesorky všímali, že som taká, asi aj im to už po čase ako bilo do očí, lebo to v priebehu proste toho vyučovania, prišlo to kedykoľvek, hej. Takže nie na nejakom konkrétnom predmete, ale proste ťažko povedať, kedy to jednoducho prišlo. Jednoducho, keď prišiel na mňa ten stav, tak ja som to nedokázala nejako si to ustrážiť a úplne som strácala pojem, akože úplne o čase. A také akoby sa človek do stavu spiaceho dostáva, hej, takže to aj moje písmo bolo absolútne nečitateľné, keď som si písala poznámky, hej, z toho výkladu toho učiva. Tak vždycky som si ešte od spolužiačky brávala domov jej poznámky, aby som si tie svoje prepísala, pretože absolútne nečitateľné písmo, hej… takže, takto sa to mne vlastne prejavovali tieto veci. Ale nikdy som tomu neprikladala nejaký zmysel, lebo nikdy som nevedela, že aj nejak som, nemala som odkiaľ v tom čase niekde sa k tomu dočítať. Ani som pravdupovediac nepátrala po nejakom takom, že niečo to môže znamenať, nejaký problém zdravotný… takže, takto som sa už roky počas štúdia trápila.
Pacientka: Tak, ono ja som chodila ešte do školy, akože normálne ráno som sa zobudila, ale už som bola skoro unavená. Už o 8-smej, 9-tej už som bola tak unavená, že som už aj v škole, tak som vedela za lavicou podriemať a keď som prišla domov, tak som musela spať od tej 2-hej do piatej. No a často som spala, veľa som spala. Mne to neprišlo zvláštne akože, lebo stále som si zvykla podriemať, ale akože bolo to intenzívnejšie no, takže len.
Výskumník: Že ste boli na škole, že od kedy teba bolo to obdobie, že nastali tie príznaky? Koľko ste mali rokov?
P: Asi 19-tnásť som mala. 19-20, to som končila akurát štvrtý ročník. Na začiatku štvrtého ročníka som akože začala pociťovať tie príznaky a celý rok to tak pretrvávalo.
V: Aký to malo potom dopad na tú školu?
P: Tak, musela som maturitné skúšky preložiť na september, lebo už som bola v máji hospitalizovaná v nemocnici. Akože som bola hospitalizovaná, takže som musela preložiť tie skúšky. A už som potom posledný mesiac akože v máji, no v apríli, máji do školy nemohla chodiť, lebo už aj keď som sa postavila zo stoličky, keď som dlhšie sedela, tak už som spadla. Zo schodov som vedela sa zošmyknúť. Už to nebolo bezpečné. Ani cesta do školy nebola bezpečná pre mňa. Už som nevedela tak prejsť nejakú diaľku, žeby som neodpadla.
Katarína B.
Vek: 26 rokov
Pacient: No, ja som študovala trojročku aranžérku všeobecne a potom som si ešte robila nadstavbu, bola možnosť, že podnikanie v remesle a službách.
Výskumník: Ako maturitu, hej? A maturita ako prebiehala? Tam sa treba dosť učiť. Tak ako vám to šlo?
P: To bolo tiež zaujímavé. No, akože ja som tie predmety, z čoho som maturovala, tak na odborných predmetoch som mala asi strašné šťastie. Lebo som si vybrala také, že to z bežného života viete povedať, hej? Niečo tam bolo s bankami a bankomaty, a neviem proste, také proste čo viete zo života povedať. Že to som mala asi strašné šťastie v tomto. Ale horšia bola celkovo aj študovanie, že angličtina, ja nie som proste na jazyky. Ja tomu nejak neviem prísť asi na chuť. No, akože bolo to tak, bolo to fajn v tom, že v tom čase, keď som akože mala ísť maturovať, tak moja kamoška ma pripravovala, lebo ona vie hovoriť po anglicky. Tak so mnou proste všetko prechádzala od začiatku. Stihli sme síce asi iba nejakých šesť alebo sedem tém z tej učebnice, ale ona vraví, že: „Uvidíš, že si z toho niečo vytiahneš.“ […] Ja som si reálne vytiahla z tých tém, na ktoré ma pripravovala. Takže úplne super.
Reakcie okolia na prejavy narkolepsie v škole
V prípadoch, keď pacienti ešte neboli diagnostikovaní a ich príznaky nadmernej dennej spavosti sa prejavovali v škole či počas vyučovania, väčšina učiteľov neprejavovala veľkú mieru tolerancie. Pacienti boli často vnímaní ako leniví alebo znudení výkladom učiteľa, čo ich neraz priviedlo do problémov. Učitelia napríklad kvôli Marianne zaviedli počas hodín krátke cvičenia, aby žiakov prebrali a udržali ich pozornosť. Kľúčovým momentom sa v takýchto prípadoch stal diagnostický proces a následné obdržanie diagnózy, ktoré poskytlo jasné vysvetlenie. Vďaka tomu, ako aj dokladom o narkolepsii od lekára, začali učitelia aj samotná škola akceptovať, že títo žiaci trpia nadmernou spavosťou a je potrebné im prispôsobiť podmienky, namiesto toho, aby ich za to karhali. Niektorí pacienti si spomínali, že sa im spolužiaci v škole pre ich ťažkosti posmievali. Po diagnostike však takéto reakcie väčšinou ustúpili a spolužiaci sa stali skôr nápomocnými (pozri Reakcie na príznaky a ochorenie). Veronika napríklad mala šťastie na dobrých spolužiakov, ktorí jej pomáhali s učením a požičiavali jej poznámky. Sama si ich nie vždy dokázala zapísať alebo po sebe prečítať, keďže ich často písala počas automatického správania (pozri Nadmerná denná spavosť).
Stalo sa mi aj také, že som raz otvorila oči a ako som sedela v tej prvej lavici, tak pani primárka stála rovno predo mnou, ten dlhý monotónny výklad to bolo najhoršie proste vydržať to. Ja som mala tak poznámky zapisované, že poznámka, zadriemala som, vynechala som kus, nevedela som koľko, potom som pokračovala a som otvorila oči a stála priamo predo mnou. Nepovedala mi nič, proste dokončila ten výklad a na tú ďalšiu hodinu som šla odpovedať. Ako asi sa, asi sa na to upozorňovali navzájom, že ako, že zaspávam, že si to všimli. No, ale teda odmaturovala som.
No, na tej strednej škole to bolo zaujímavé, lebo akože mala som celkom, akože chápem ich, spolužiakov, aj keď sa na tom smiali, ale tak chápali, že to je to proste nejaká diagnóza. Aj keď sa mi nepáčilo, že mala som tam jednu štyridsaťročnú, už akože na nadstavbe, keď som tri roky prešla nadstavbu, tak nám tam pribrali jednu štyridsaťročnú, čo nám v niektorých veciach dosť pomohla, že nám polopatisticky povedala. […] Tak bola taká netolerantná voči tomu, že mám takú diagnózu, akú mám a ona furt, že ale taká diagnóza vôbec existuje a neviem čo. […] Ja by som tolerovala to, že keby mal niekto niečo také, tak chápem, že proste je to nejaká diagnóza, tak toho človeka tolerujem. To sa mi proste na tom troška nepáčilo.
Učitelia si to nechali pre seba, nejako to nerozširovali. Takisto ja som to nejako nezdieľal so spolužiakmi. Vtedy to bolo také, že keď sa ma na to aj opýtali, tak som povedal, hej, nič, všetko v pohode, hej. Ale to isté potom bolo na strednej samozrejme, tam bol úplne nový kolektív, že tam to bolo také. Také tam to bolo aj fajn, že som možno taký kolektív takých ľudí, ktorí nemali problém možno potom tiež si zdriemnuť so mnou [smiech], že boli hodiny, kde vlastne ja som bol hore a kde oni spali. Čiže časom po takých možno jednom, dvoch rokoch sa to do takej fázy dostalo, že nikto nevedel, že je problém. Oni to tak brali, že keď si môžem ja spať, tak môžu aj oni spať. Učitelia tou, tak nechali tak, už to neriešili, čiže tak sa to všetko nejak pospájalo v úvodzovkách možno v môj prospech, že nebol som nejak možno braný, že hej on môže, vy nemôžte, že prečo spíš haha a niečo také.
Možnosti zvládania zo strany pacientov
Pacienti sa v školskom prostredí musia naučiť s príznakmi vyrovnávať. Veľkým prínosom je, ak sú včas diagnostikovaní a podstupujú liečbu spojenú s úpravou životného štýlu (pozri Liečba narkolepsie). Mnohí si však postupne našli aj vlastné spôsoby, ako fungovať počas vyučovania. Zuzane A. napríklad pomohol individuálny študijný plán, vďaka ktorému dokázala svoje štúdium úspešne dokončiť. Viacerí pacienti zdôrazňovali, že pre nich je nevyhnutné aspoň krátke zdriemnutie počas dňa – práve to im umožňuje následne pokračovať vo fungovaní bez väčších problémov. Dôležité je aj nájsť si vhodný prístup k učeniu. Marianna napríklad spomínala, že sa musela učiť pochodujúc po izbe a látku si pritom nahlas opakovať, aby udržala telo bdelé a nezaspala.
Pacient: Učitelia prispôsobili sa hlavne aj oni, hej, ako nebol žiaden problém, mali aj vlastne to čierne na bielom, že mali aj od lekárov papiere, ale prispôsobili sa, boli v pohode. Že kľudne som si mohla na lavici pospať, že ako tak si oprieť hlavu len a pospať, lebo to som väčšinou robila, keď som bola už fakt zaťažená. Aj keď som brala tie lieky, tak zo začiatku ešte nebol ten účinok, ja som zobrala lieky ráno a ešte nezačali tak účinkovať, tak možno som trochu bola ešte taká ospalá, ale potom už v pohode... [...] V pätnástich som začala brať lieky a mala som individuálny študijný plán už na základnej škole, aj na strednej vlastne potom to pokračovalo, že som chodila na základnej škole – som len päť hodín v škole mala, čiže do dvanástej som bola v škole, lebo viac som neutiahla, a keď som potrebovala, mohla som odísť kľudne kedykoľvek.
Výskumník: To je celkom fajn, že vám vyšli takto v ústrety a bolo vôbec možné urobiť taký individuálny študijný plán.
P: No hej, len potom to bolo trošku blbé, lebo veľa som nebola vlastne na hodine a bolo to inakšie doberať si to sama, ale v poriadku, ako zvládla som to.
V: Aké to potom bolo na strednej škole, tam už veľmi asi neboli až také úľavy?
P: Neboli, ale tiež mi vďaka tým lekárskym správam tiež tak - na strednej škole už som normálne fungovala sedem hodín, čiže do tej štrnástej plus tie hodiny praxe, keďže som chodila na denný dizajn a tvorila a šila a také veci... tak... bolo tam dosť toho také, ten deň bol viacej namáhavejší kvôli tomu, že nesedím v lavici, nepíšem, nepočúvam, ale už niečo robím, ale zvládla som... Doktorka mi povolila napríklad zobrať aj ešte jednu tabletku naviac, napríklad že by mi pomohla, že už poobede, keby som zobrala.
Bola, ale vždycky sa nájde v spolužiakoch, to až potom na tej nadstavbe - tak jasné, že niektorí frflali, že sa prilepšuje. No, tak musí sa, akože ja tiež keby som bola učiteľ, tak tiež ako vidím, že ten človek to nedáva, že proste sa tam trápi, že aby bol hore, aby dával pozor na hodine, tak tiež troška privriem oko nad tým. Ale tak zase ja som to, dá sa povedať, ako keby kompenzovala v tom, že ja som tým učiteľom pomáhala. Hej, že napríklad sa robil „Deň zdravej výživy“ alebo čosi, tak sa proste, tak sa vybrali nejakí žiaci z triedy, keďže sme boli, zrovna tá učiteľka, čo to robila, tak sme boli akože, to bola naša triedna, tak sme jej pomáhali. Alebo keď potrebovali matikárka nástenky, hocičo proste, alebo nakresliť alebo na súťaže proste. Síce mi to trvalo dlhšie nakresliť, kvôli tomu môjmu spaniu, ale proste kreslila som na súťaži, ale takto, že teda som trošku reprezentovala akože školu. Takže možno aj tam sa vedelo, kvôli tomu privrieť troška očko.
Pacient: Ja som si to vedela tak rozložiť, keď som zaspala, doma zaspala, tak som zaspala, pospala som si pol hodinu, potom som sa vedela učiť aj 3-4 hodiny vkuse. Ten spánok bol dosť taký osviežujúci, že naozaj som potom úplne v pohode sa mohla učiť viac hodín vkuse. A keď som zaspávala znova, tak zase som si chvíľku zdriemla. Takže ako s učením to nejaký problém nebol, že školu som ako zvládala, len horšie bolo, že tie nejaké tie prednášky a tie cvičenia absolvovať, keď trvali dlho.
Výskumník: Čiže vlastne mali ste ako keby nejaký režim nastavený.
P: Áno.
V: Že ste si pospali, potom ste sa učili, že takto to fungovalo.
P: Áno, bol niekedy, bol ako problém s tým, že keď som mala väčšinou, že tak som, že tie hodiny od rána napríklad do obeda som mala vkuse tie hodiny alebo do druhej, potom bola hneď prednáška. Pokiaľ sa mi podarilo, že skončiť skôr, utekať na intrák, tých 20 minút si pospať, tak som mohla ísť na prednášku. Pokiaľ som to nestihla, tak som tam nemohla ísť, lebo bolo by to úplne zbytočné. Väčšinou som sa tam ani nedostala, som sa previezla niekde. Takže musela som si tie, ten režim urobiť, bez toho to nešlo.
Vďaka správnej diagnóze, nastavenej liečbe a aj osvojeným spôsobom, ako zvládať príznaky narkolepsie, sa niektorým pacientom podarilo úspešne vyštudovať aj vysokú školu. Bea napríklad vyštudovala právo, no počas štúdia ju trápili problémy spôsobené častým zaspávaním. Jana A. vyštudovala medicínu a dnes sa aktívne venuje neurológii. Ako sama hovorí, veľmi jej pomohlo, keď získala oficiálnu diagnózu – mohla sa ňou obhájiť v situáciách, keď na prednáškach alebo seminároch zaspala, pretože ju za to učitelia neraz vylučovali z výučby. Lukáš zasa zdôrazňoval, že veľa závisí aj od zvoleného odboru. On sám vyštudoval kondičné trénerstvo, ktoré mu pomohlo naučiť sa zvládať dennú spavosť aktívnym životným štýlom.
Pacient: Tým, že vyučovanie bolo počas dňa rozdelené na viacero epizód, tak ja som mala našťastie možnosť si pospať medzi jednotlivými predmetmi… ale prednášky som nenavštevovala kvôli tomu, že vlastne neboli použiteľné potom… prefotila som si ich od spolužiakov a potom, keď som sa učila doma, som mala nastavený budík, lebo som predpokladala, že zaspím, tak ma pravidelne zobudil. A mala som to tak nastavené, že som si pravidelne pospala, učila som sa, pospala som…mala som tak nastavené, že mala som aj čas, keď som bola hore, vtedy som sa učila, potom som spala…bolo to tak s prestávkami…
Výskumník: A pri tom učení vás tak neťahalo spať?
P: Áno, ja som v kuse zaspala, potom som sa prebrala, znova som čítala a tak… ja som sa učila niekoľko hodín denne… to potom už, keď na skúšky som sa učila, aj dvanásť hodín denne… ale reálne to bola možno polovica… polovica z toho bol spánok… no, a našťastie mi to potom na tú skúšku stačilo… akoby som si tie vedomosti utvrdila v tom spánku… mám veľmi dobrú pamäť, tak našťastie som si to prečítala a zapamätala som si to…
V: Aj tak to muselo byť náročné vlastne, tak dlho nad tým sedieť a popritom zaspávať a…
P: Bolo to náročné, ale všetci moji spolužiaci sa tiež sťažovali na náročnosť štúdia, takže tiež som si myslela, že ono to majú všetci náročné.
Problém bol hlavne ako vravím v škole, keď som napríklad zaspala počas nejakého cvičenia - praktické napríklad. A pán prednášajúci, ktorý taký veľmi akože vtipný proste, že robil zaujímavé cvičenia, a ja som aj tak napriek tomu tam proste na drzovku zaspala. Takže väčšinou to bolo také, že ma vyvolali: „Čo som rozprával, odpovedzte toto.“ A tak sa aj dvakrát stalo, že ma aj vyhodili proste z cvičenia, lebo som zaspala a nemala som sa ako brániť, takže. Ani potom, keď som ku koncu vedela, keď ma vyvolali, tak som povedala, že proste mám také ochorenie, ale väčšinou som to nechala tak, akože ani som to tým profesorom nehovorila. A sa mi stalo dokonca proste, že som zaspala počas odpovede, alebo teda keď odpovedala kolegyňa. A som si myslela, že sa nedá počas skúšky zaspať, ale očividne sa dalo. Takže sa spýtal akurát, či má vyvetrať a či nemám hypoglykémiu [nízky cukor v krvi, pozn.]. A nechal to tak, už to potom niektorí to tak brali vtipne, že: „A kolegynka vidím, že už drieme, takže už musím končiť, takže už vás rozpustím.“ Aj keď teda nevedeli, o čo sa jedná, ale už väčšina tých profesorov to brala tak, neviem no, niektorých to nahnevalo. Jeden sa ma priamo spýtal ešte na anatómii, že či len akože ponocovávam v noci, že či ako pracujem alebo žúrujem, alebo že či za tým je niečo iné. A to vtedy som ešte ani netušila, že mám narkolepsiu. Ale tak, a inak nejaké iné reakcie nemám. Prakticky pacienti zatiaľ, stalo sa viem, že som zaspala na, vedľa lekára, keď som ako cirkulovala, teda v ambulancii a rozprával s pacientom a ja som driemala, tak ako: „Pani doktorka je tak strašne unavená, už by ste mala ísť domov.”
Výška, výška bola už v pohode, vlastne tam aj ten režim veľmi flexibilný, aj tie hodiny sú nastavené tak rôzne. A vravím, že keď som išiel na prednášku už som vedel, tak ok - musím si dať kávu. Pred prednáškou som si zdriemol a išiel som na prednášku. Zase, keď som cítil na hodine, že je niečo, tak proste som odišiel na wecko, alebo som sa proste poskladal a som driemal. Akože to je už, ten režim bol voľnejší, akože neviem, každá vysoká je asi trošku iná. Ale tam to bolo asi nejako najmenej - som to nejak vnímal, ako nejako som sa neobmedzoval v ničom, akože nočný život všetko v pohode. S partiou. Robil som chvíľu dokonca v nočnom bare, kde som pracovnú dobu od ôsmej do tretej rána, čiže úplne všetkému, čo by som teda mal alebo nemal. A čiže samozrejme vedel som, že denná, to si môžem dovoliť si pospať dlhšie, nemám tam ráno o siedmej hodinu, ale možno aj to niekedy bolo, neviem. Ale vedel som si to potom nejako vykompenzovať, že tá vysoká bola, že nebolo to tak ako na tej základnej a strednej škole, že od rána do obeda stále niečo. Ale vedel som si to ja v podstate flexibilne nastaviť a z toho som sa odvíjal aj ja už od života. Takýto režim by mi vyhovoval pracovný, tak preto som rozmýšľal, že hej, tak asi možno nejaký tréner alebo niečo, kde si to budem vedieť nastaviť sám. A nebudem to mať dané, že teraz musíš, teraz nemusíš.