Narkolepsia

Helena B.

Helena B.
Helena B.

54 rokov

Základné informácie o pacientovi

Helena B. je pacientkou s narkolepsiou a kataplexiou. Je to vydatá Slovenka, aktuálne žije s manželom. Má dve deti, no tie sú už dospelé a žijú samostatne. Helena je na invalidnom dôchodku kvôli narkolepsii aj problémom so srdcom.

Krátky sumár o pacientovi

Helena B. trpí narkolepsiou prvého typu. Nástup príznakov zaznamenala okolo štyridsiatky, následne bola diagnostikovaná. Kvôli ochoreniu musela skončiť vo viacerých zamestnaniach a aktuálne je na dôchodku. Žije s manželom v meste na východnom Slovensku.


Ďalšie informácie

U Heleny B. sa príznaky narkolepsie začali prejavovať okolo štyridsiatich rokov, kedy si najmä jej okolie začalo všímať, že po práci častokrát zaspáva. To sa však začalo postupne zhoršovať, až do momentu, kedy jej manžel nenástojil na tom, aby navštívili odborníkov. Na základe tohto podnetu bola po približne dvoch rokov od nástupu symptómov pani Helene diagnostikovaná narkolepsia prvého typu – s kataplexiou.

Helena B. pracovne pôsobila na viacerých pracoviskách. Spomína niekoľko zamestnaní, v ktorých bola často preradená na inú pozíciu, kvôli prejavom automatického správania či zaspávania až kataplexie. Aj preto niekoľkokrát prácu zmenila, pracovala vo výrobe, v potravinách, ale aj pri montáži bielej techniky. Aj napriek liečbe sa však u nej v práci prejavovali rôzne príznaky ochorenia, no v rámci vedenia sa častokrát stretla práve s pochopením a upraveným režimom – častejšími prestávkami, povolenými zdriemnutiami či striedaním sa pri práci. Stretla sa však aj s negatívnymi reakciami, napríklad zo strany spolupracovníkov, ktorí kvôli krátkym prestávkam museli pracovať dlhšie. Momentálne je pani Helena na invalidnom dôchodku, ktorý dostáva nielen kvôli narkolepsii, ale aj kvôli problémom so srdcom a iným zdravotnými ťažkostiam. Aj napriek tomu však stále nepoberá plný invalidný dôchodok.

Pani Helena B. však prežila aj náročné chvíle, najmä spojené s kataplexiou. Medzi jeden z jej koníčkov patrí napríklad bicyklovanie, počas ktorého sa veľmi teší a smeje. To však vyvoláva kataplektické stavy a aj v rozhovore Helena popisuje, ako raz z bicykla spadla skončila v nemocnici a dlhodobo s golierom okolo krku. Taktiež kvôli spánkovému apnoe musí pri každom zdriemnutí aj večernom spánku nosiť dýchací prístroj, na ktorý si však celkom dobre zvykla a považuje ho už len za nutnosť, nie nepríjemnosť.

Aktuálne žije pani Helena B. v meste na východnom Slovensku so svojím manželom. Má dve deti, syna a dcéru, ktoré sú už dospelé a osamostatnené, pričom sa najviac teší na blížiacu sa svadbu a verí, že sa dočká aj vnúčat. Vo voľnom čase sa veľmi rada venuje napríklad skladaniu origami. Najväčšiu radosť počas dôchodku jej robí záhradka, o ktorú sa ale kvôli zdravotným problémom nebola schopná postarať sama a prenechala ju svojej sestre. Aj tak ju však stále navštevuje na bicykli, ktorý jej taktiež robí veľkú radosť.

Ukážky

Viete čo, po štyridsiatke, štyridsať jedna, štyridsaťdva, myslím že som, štyridsaťdva rokov v mojom veku som bola diagnostikovaná už, ale tak v štyridsiatke to začínalo, ako tie prvé záchvaty a také to, že niečo nie je v poriadku, človek to už pociťuje, že, niečo nie je, čo toľko spím, tak veľa alebo hneď som unavená, že čo
to je, no tak, potom už keď to prešlo do horšieho stavu, hej, že to už bolo neúnosné, tak už potom bola som sa diagnostikovať a mi povedali: „To je také čudné, každý povie, z čoho to je, to je otázka.“ No tak ja neviem, že si vymýšľať. Dá sa vymýšľať? Nedá sa.

Pacient: Ako... Bolo to také, taký príjemný ten proces bol, hej, lebo nalepili mi tie diódy po hlave aj tuna. Tak no a potom ten režim nejaký by som musela dodržiavať podľa príkazom lekárov, hej? Doporučenia no. Štvordňový, ale tak príjemný bol.

Výskumník: Že to štyri dni sa diagnostikovalo.

P: Hej hej.

V: Čo ste tie štyri dni museli robiť, spomínate režim a niečo nejaké elektródy a tak ďalej, že čo ste tie štyri dni robili?

P: Jeden deň som, jeden ako dali mi vtedy dali diódy, ma snímali, to všetko sa im zaznamenávalo. Potom na ďalší deň som chodila pravidelne. Ešteže myslím, že teraz si až tak nespomínam, každé dve hodiny som chodila si pospať ako povinne skontrolovať ako dlho zaspím za akú dobu. To bolo celý deň, tak to bolo asi na päť, šesťkrát, takto no na ďalší, na tretí deň potom mi ako... ešte stále mala diotky. Sa rozhodli, lebo pre nejakú hej. Mi potom brali ešte vzorku z miechy, na nejaký výskum tiež, neviem no a na nejaký výskum a potom štvrtý deň to už
mi dali hneď ráno tie diódy dole, aj lepidlo dole. Potom ma prepustili. Také to bolo, aj príjemné ako pobyt.

Výskumník (V): Mne sa stáva, že keď dakomu hovorím narkolepsia, tak buď nevedia, o čo ide alebo sa mi aj stalo také, že pani mi hovorila, „ja viem, čo to je.“ Som jej nehovoril, že dobre, chcel som vedieť, čo povie. „No, to keď narkomani majú epilepsiu.“ Tak ako, nie, to nie je to, to keď ľudia spia. „Jaj, to také jesto?“

Pacient (P): Viete čo, že aj doktori nevedia, väčšina lekárov, takých čo máte očná, neurológ bude vedieť, asi ale kardiológ, hej a hocijaké iné, že tiež nevedia, že čo to je narkolepsia.

V: Čiže ešte vy poučujete doktorov.

P: Hej. Poviem, že to je sestra epilepsie, ako najlepšie takto vysvetľovať, vedia, že epileptik dostane záchvat, ľahne na zem, trasie ho, pena z úst mu možno ide, neviem, ako to. Mala som jednu kamarátku, spolužiačku, ako epileptičku, tak viem, čo to je, keď záchvat dostane, s tým už mám ako skúsenosť.

„Helenka, nespi, choď sa vyvetrať, ženy máte päť minút pauzu.“ Lebo to bola taká pasová výroba, hej, ako dobré zážitky, ako rešpektovali to, tolerovali veľmi, musím povedať, že tak ako v práci. Len človek no to aj troška trápne cíti, keď vidíte, že niektorí ľudia zakukujú, nič nepovedia, hej, ale troška trápne, keď niekomu, že keď niekoho zdržujem v práci, keď sme prepojení jeden na druhého, že sme mohli päť minút skôr skončiť a takéto hej, výčitky, to mi ako nikto nevytkol, ale niektoré pohľady - to bolo jasné.

Spomínam si na to, v práci sa mi stávalo, že som zas zaspala. No ako vypadla mi pamäť, som ten sekundový spánok dostala. Pri svokre, keď som bola, tak som pri káve zaspávala, spávala som pol hodinky som si zdriemla a potom v poriadku. Ona manželovi hovorila potom, že čo toľko spím, keď prídem na návštevu z práce. Tak, potom manžel sa ma pýtal, tak hej, veľmi sa mi zdá, že nejak robím na [strojoch]. Úplne akože ma vypne, že nerobím hej ale stojím. A sa potom o onačím, že som zdriemla, hej, že ma vyplo. No tak aj manželovi som vravela, no a potom to začal aj on sledovať doma. Stále pri televízore by som spala, zasa som zadriemala a pozerám televízor a naraz ma švihlo. Oči som zavrela a začala som hneď chrápať, no a budí ma: „Nespi!“. Hej, no a potom manžel mi vyhľadal ambulanciu, tak potom som sa nahlásila na vyšetrenie. Takže také to bolo, to sú také zvláštne, lebo svokra sa stále hnevala: „A prečo sa len prídeš a spíš a spíš a potom ani, ani chodiť nemusíš“. Takéto bolo manžel akože veľmi dobre to bral, len: „Zase spíš, zase driemeš, poďme, niečo si musíme spraviť.“ No, takže takto to bolo tak na začiatku úplne, no tak dva roky som s tým akože fungovala, s tou začiatočnou diagnózou, a potom som sa nahlásila ku pani doktorke, prišla som, išla som na tie testy tu a zistilo sa, že mám tú narkolepsiu s kataplexiou.

To tak na šesť hodín som si našla a každý druhý deň, niekedy mi bolo lepšie, že celý deň som kmitala, v poriadku bolo, na druhý deň alebo o dva dni, to som len štyri hodiny porobila a už tie kataplexické záchvaty a keď som vody vykladala, tak som blízko - sklad hneď je, ledva som do skladu zašla, čo tak ma, som sa držala steny, aby som nespadla, tak som si sadla na paletu no a vedúci: „Čo ti je?“ A ja: „Musím si len na päť zdriemnuť si, posedieť.“ „No dobre, ale len päť minút, si v práci.“ „Ja viem, ja mám takú chorobu.“ Som mu vysvetlila, tak potom to už to tak bral ľudsky, hej, dovolil mi sadnúť si aj na pľaci troška, zdriemnuť, zavrieť oči ako veľmi príjemný, milý bol, aj oboznámil ľudí ostatných, že keď ma náhodou budú vidieť, že nie že hneď ju skričíte, že nerobí, nečudujte sa, tam som mala vedúceho veľmi dobrého, toleroval to, musím povedať. To by bolo asi... Potom som robila ešte na kabeláži, postojačky som lepila lepiacu pásku okolo káblikov, tam sa mi akože dobre robilo, lebo som predtým oddýchla, tri mesiace som bola doma a potom som začala zas robiť, no a potom ma presunula na testovanie a na bandažovanie káblikov tiež, ale iný spôsob, napichávanie, tam som sedela, ale to po troch hodinách zas na mňa prišlo a vedúca, čo nás mala na starosti, vedela o tej mojej diagnóze, lebo ako som nastupovala na pohovor, ja som povedala, akú mám diagnózu, tak že troška keď sa dá, tak aby to rešpektovali, tak mne dali, vedúca ako, mi dala výnimku, že každé dve hodiny môžem ísť vonka pred firmu na čerstvý vzduch, si sadnúť na päť minút, buď zdriemnuť alebo sa len tak nadýchať, hej, že keď to budem potrebovať, že môžem ísť vonka.

Výskumník: Aký je ten spánok narkoleptický?

Pacient: Narokoleptický spánok? To je... vnímate alebo sedíte pri počítači, pozeráte si alebo hráte nejakú hru a naraz vypnete, zavrú sa vám oči, alebo možno ani nezavrú, neviem, ale asi zavrú sa a naraz už nevnímate a naraz sa tak strhnete, že čo sa deje, hej? To je taký ako mikrospánok by som povedala, niekedy je troška dlhší, niekedy je len taký chvíľkový, no, je to nepríjemné, lebo napríklad šoférovať nemôžem, keby som aj chcela, lebo mi zo zdravotných dôvodov nedali a bola by to aj katastrofa, lebo keby som bola za volantom a naraz by som dostala ten záchvat, že by som na chvíľku, možno desať sekúnd zdriemla, niekde by som nabúrala, hej, to je trošku také, taký výpadok, človek zaspí na chvíľku, je to nepríjemné, ale, ale keď sa preberie, tak je troška taký jako energiu by dostal naspäť.

Viete čo, už som doma na dôchodku, takže teraz je to lepšie už, už mám aj menej tých narkoleptických záchvatov aj kataplexických, lebo som doma, keď potrebujem spať, že sa mi začne zívať, ale cítim oči, že príde nejaký ten záchvat, idem si ľahnúť, pospím si hodinku-dve a fungujem ďalej ako, naberám ako keby silu, potom zas tri-štyri hodinky fungujme a potom si idem zase troška ľahnúť, tak podriemkať, takže teraz je to lepšie, ale keď som pracovala, bolo to ťažké, ťažké no.

Pacient: Na narkolepsiu momentálne nemám nič, ale predtým som mala lieky, Xyrem sa volali, no ale, prestali mi potom účinkovať po čase, po troch rokoch mi prestali účinkovať, tak sme to s pani doktorkou akože zrušili, ale nebol problém s tým, že preplatili a dosť drahé tie lieky boli, boli dobré, len no to, že moje telo si na to
zvyklo. Raz som sa predávkovala s nimi, hej, takže tým pádom sme museli ukončiť moju, ale som rada, že sme to ukončili s tými liekmi, lebo človek si dá jednu dávku, druhú dávku, nič, funguje, čo som mala už spať? Potom som si dala takú polovičnú, tretiu dávku a potom ma hodilo o zem.

Výskumník: Čiže ste to prehnali?

Pacient: Hej, raz som to prehnala, ale stačí, už by som nechcela ich, lebo moje telo je zvyknuté na to už, už by to tak nebralo, ako keď nové lieky, keby iné boli. Keby iné lieky boli, tiež aj drahé ako ten Xyrem, tak by som ich vzala, vyskúšala by som, tak na pol roka a potom by som videla, že či to pôsobí alebo nepôsobí.

Hlavne kardiológiu navštevujem, no takých špecializovaných, hlavne kardiológiu prakticky očnú lekárku ešte, hej, mám ten očný tlak vysoký, no už také, ako preventívna prehliadku, tak také už nepočítam alebo gynekológiu, to chodím pravidelne akože normálne, chodila som aj na štítnu žľazu, ale pani doktorka, kardiologička, mi musela zmeniť lieky, lebo mi, začali nejak zle pôsobiť, tak ma poslala na štítnu žľazu skontrolovať, tak tie lieky zle spravili na štítnu žľazu, vyliečila sa štítna žľaza, no ale doktorka zmenila lieky a teraz je to v poriadku, no už aj na [pozn. nefrológiu]... ľadviny, čo vyšetrujú, ale to len raz do roka chodím.

Oči som zavrela a začala som hneď chrápať, no a budí ma: „Nespi!“ Hej, no a potom manžel mi vyhľadal ambulanciu, tak potom som sa nahlásila na vyšetrenie. Takže také to bolo, to sú také zvláštne, lebo svokra sa stále hnevala: „A prečo sa len prídeš a spíš a spíš, a potom ani chodiť nemusíš.“ Takéto bolo, manžel akože veľmi dobre to bral, len: „Zase spíš, zase driemeš, poďme, niečo si musíme spraviť.“ No, takže takto to bolo, tak na začiatku úplne. No, tak dva roky som s tým akože fungovala, s tou začiatočnou diagnózou. A potom som sa dala, nahlásila som sa na, ku pani doktorke. Prišla som, išla som na tie testy tu a zistilo sa, že mám tu narkolepsiu s kataplexiou. Takže, ale stalo sa mi v robote, že som tu stála, hej, sme sa bavili, naraz sme sa začali o dačom smiať a ja, hej, už som spadla, „Hela, čo robíš?“ Nič. Prišlo to na mňa, nohy mi úplne odišli. Takže takto by to bolo.

Takže... Aj z tej diagnózy ma prepustili prakticky, lebo výsledky, už výkon som nemala taký stopercentný, lebo všade kde som - som driemala, bolo to ťažké. No a potom som išla úrad práce, potom som si našla prácu ako predavačka, ako vykladanie tovaru. To tak na šesť hodín som si našla a každý druhý deň, niekedy mi bolo lepšie, že celý deň som kmitala, v poriadku bolo. Na druhý deň alebo o dva dni, to som len štyri hodiny porobila a už tie kataplexické záchvaty a keď som vody vykladala, tak som blízko sklad hneď je, ledva som do skladu zašla, čo tak ma, som sa držala steny, aby som nespadla, tak som si sadla na paletu, no a vedúci: „Čo ti je?“ A ja: „Musím si len na päť zdriemnuť si, posedieť.“ „No dobre, ale len päť minút, si v práci.“ „Ja viem, ja mám takú chorobu.“ Som mu vysvetlila mu, tak potom to už to tak ako bral to ľudsky, hej, dovolil mi sadnúť si aj na pľaci troška, zdriemnuť, zavrieť oči, ako veľmi príjemný, milý bol. Aj oboznámil ľudí ostatných, že keď ma náhodou budú vidieť, že nie, že hneď ju skričíte, že nerobí, nečudujte sa. Tam som mala vedúceho veľmi dobrého, toleroval to, musím povedať. To by bolo asi... Potom som robila ešte na kabeláži, postojačky som lepila lepiacu pásku okolo káblikoch, tam sa mi akože dobre robilo, lebo som predtým oddýchla, tri mesiace som bola doma a potom som začala zas robiť. No a potom ma presunula na testovanie a na bandažovanie káblikov tiež, ale iný spôsob, napichávanie, tam som sedela, ale to po troch hodinách zas na mňa prišlo. A vedúca tej, ako nás hej, čo nás mala na starosti, vedela o tej mojej diagnóze, lebo ako som nastupovala na pohovor, ja som povedala akú mám diagnózu, tak že troška keď sa dá, tak aby to rešpektovali. Tak mne dali, vedúca ako, mi dala výnimku, že každé dve hodiny môžem ísť vonka pred firmu na čerstvý vzduch, si sadnúť na päť minút, buď zdriemnuť alebo sa len tak nadýchať, hej, že keď to budem potrebovať, že môžem ísť vonka tak... A celkom dobré, pomáhalo to, lebo keď napríklad sme pichali kábliky do takých komponentoch a sa mi už začalo a už som aj spomalila s prácou. „Helenka, nespi, choď sa vyvetrať, ženy máte päť minút pauzu.“ Lebo to bola taká pasová výroba, hej, ako dobré zážitky, ako rešpektovali to, tolerovali veľmi, musím povedať, že tak ako v práci. Len človek no to aj troška trápne cíti, keď vidíte, že niektorí ľudia zakukujú, nič nepovedia, hej, ale troška trápne, keď niekomu, že keď niekoho zdržujem v práci, keď sme prepojení jeden na druhého, že sme mohli päť minút skôr skončiť. A takéto hej, výčitky, to mi ako nikto nevytkol, ale niektoré pohľady to bolo jasné, no neviem, čo ďalej, uvidím.

Najskôr som išla na päťdesiat percent, nie, na šesťdesiat percentný mi dali, päťdesiat percentný na narkolepsiu, a už so srdiečkom som mala, začínala problémy, tak mi dali desať percent na srdce. Potom o tri roky som znovu išla, ostalo, dali mi šesťdesiatpäť percent, zase o tri roky a už mi dala na osemdesiat percent. O šesť
rokov mi dala osemdesiat percent, lebo už tie kardiologické problémy sú tam väčšie, takže kvôli tomu aj pľúcne prakticky, asi astmu mám. Len nemôžem to potvrdiť, lebo som išla na Vyšné Hágy, zvýšil sa mi pulz, tlak na stosedemdesiat na... stošesťdesiat pulz.

Napríklad, aj pri jedle - chodili sme s deťmi, keď deti boli malé na výlety, ta sme na výlete a potom sme sa väčšinou išli do reštaurácie napapať a odvtedy hovorím, už sme, nechodím do reštaurácie, lebo takú hanbu som si spravila. Že doniesla nám polievočku, ja som začala jesť, som dostala naraz i kataplexický i narkoleptický záchvat. Ešte dobre, že manžel vedľa mňa sedel, lebo s hlavou by som do taniera spadla, lyžička som išla si dať, tak mi spadla lyžička, celú ma oprskalo, no hanba.

Pacient: Skladám aj origami, postavičky si z toho skladám. Ta čo doma na dôchodku, nebudem predsa niečo, tak si papierky poskladám, sovičky, rozdávam ich kamarátom, lekárom a tak. Neviem čo s tým, kde to dám, tak to potom rozdám.

Výskumník: Čiže to máte ako koníček nejaký.

Pacient: No tote, toto, to origami skladám, nie arigami a ešte tote antidepresívne omaľovánky, tote si tiež rada maľujem, tote dva koníčky tak mám.>>

CNC to sú mašiny, také robotické mašiny, vložíte tam dielec a ono to bude vŕtať závity alebo frézuje a robot to robí, vy to len vsuniete do takéto nadstavca a ono vám to vyhodí už opracovaný dielec. A mne sa stalo jeden deň, to som dvanástky robila, to sa mi stalo, že za jeden deň som tri vrtáky zlomila, čo som zle nasadila ten dielec a pustila, lebo vypol mi mozog, hej. Ruky robili, ale mozog bol, som akurát bola mimo, spala som, vyplo mi mozog, neviem ako to nazvať, ja to poviem, že mi to vypne mozog.

Výskumník: Malo to, mala narkolepsia dopad na nejaké Vaše vzťahy, rodinné alebo kamarátske?

Pacient: Nie, nemala dopad, lebo rodina to rešpektovala, manžel veľmi. To fakt musím dať klobúk dole, že to rešpektuje ešte doteraz ako, fakt musím povedať, ako fakt klobúk dole. Nechá ma, aj keď ma zobudí potom, ale ako nekričí mi, že som chorá.

Svokra mi kričala, že som na hlavu chorá, podstatne mala pravdu, len keď človek povie na hlavu chorá, ako psychické problémy by som mala, keď ona všetkým dookola povedala, že som na hlavu chorá, ako keby som mala nejaké depresie alebo niečo také. No, ja som jej povedala, že takto to nemala povedať susedom, proste mám nejakú spánkovú chorobu a to je jak? To je jedno, hej, keď chcú, nech sa spýtajú, ja im vysvetlím, nakoniec takto som svokre povedala, lebo keď takto začala každému rozprávať, že som na hlavu chorá. Sestra, nie sestra prišla za mnou: „Počula som, tvoja svokra rozpráva, kamarátka mi vravela, že tvoja svokra hovorí, že si na hlavu chorá.“ No, tak toto sa vás aj troška dotkne, potom som aj svokre vysvetlila, že takéto veci nesmie rozprávať. Mám spánkovú chorobu, povedzte aj akú, keď budú chcieť ľudia, tak im to vysvetlím, nech sa spýtajú.

Viete čo, zo začiatku som bola taká, že to musím všetky choroby ako nabrať po ceste, keď dakde idem, lebo už tie kardiologické problémy som mala už predtým a k tomu sa pridala to tá narkolepsia, tak hovorím, ja som ale smoliarka. Všetko musím pobrať po ceste. Niekto je zdravučký a ja všetko, všetky diagnózy skoro mám. Takže, ale beriem to tak športovo.

Napríklad, aj pri jedle - chodili sme s deťmi, keď deti boli malé na výlety, ta sme sa výlete a potom sme sa väčšinou išli do reštaurácie napapať a odvtedy hovorím, už sme, nechodím do reštaurácie, lebo takú hanbu som si spravila. Že doniesla nám polievočku, ja som začala jesť, som dostala naraz i kataplektický i narkoleptický záchvat. Ešte dobre, že manžel vedľa mňa sedel, lebo s hlavou by som do taniera spadla, lyžička som išla si dať, tak mi spadla lyžička, celú ma oprskalo, no hanba. Som potom išla vonka, ani som nezjedla tú polievku, som išla troška vonka na čerstvý vzduch, keď to trošičku tak povolilo, som si pofajčila vonka a potom som sa vrátila. Potom som dojedla, ale potom driemala som tam pri stole. Manžel hovorí, že už v živote nejde so mnou takto sa najesť, lebo to katastrofa, čo mi povie, tak ako to mám obmedziť, keď to sa nedá? Keď telo to robí samé, to.

Hej, hej, niečo by som vyskúšala, lebo ako už som si zvykla na tú chorobou, žiť s ňou som si zvykla. Som povedala, ty mi musíš niečo povoliť a ja ti musím dačo ti povoliť, tak ako rešpektujeme sa navzájom, tak som sa s ňou dohodla, beriem to tak humorne no, ta čo, budem plakať? Nebudem plakať.

Viete čo, čo som chcela v živote, sen, že si to splním, už sa mi splnilo. Chcela som dakedy záhradku, kúpila som si ju, manžel mi ju kúpil, ako suma neni podstatná, no a ešte bicykel poriadny, to som si tiež kúpila, keď som v Nemecku bola, za diéty som si ho kúpila. No ale, tak ako, tie hlavne dve veci, o tej záhradke som snívala a bicykel kvalitný. Manželstvo mám šťastné, manžela mám veľmi dobrého, deti tiež vydarené, len o tomto, len už prestávam vládať, pracovať, lebo mi to srdiečko zlyháva. Tak záhradku som predala sestre za minimálnu, za symbolickú cenu som jej dala, aj bicykel elektrický som si druhý kúpila, už mám dva, jeden je pre sestru, keď so mnou chodí na záhradu, ale všetko mám. Ešte svadby by som chcela a vnúčat sa dožiť, to je asi všetko, čo by som chcela ešte, hlavne tie vnúčatká, malé.

By som im odkázala, lebo aj niektorí zdravotníci v nemocnici, napríklad na tých centrálnych príjmoch, majú veľa práce, to človek, to je v poriadku, však každý pracujeme, ale troška, keby boli milší, niektorí lekári sú takí, že „Oh, máte veľa diagnóz, choďte, načo tu budete? Načo vás tu budeme držať?“ Stalo sa mi, že tak mi povedali. Však doma si oddýchnite, keď vám bude horšie, zavolajte si sanitku. Akože tak viac ako srdce tým ľudom dať, že staráte sa o ľudí a nie o nejaký dobytok, lebo niektorí lekári sú ako o dobytok, tak ale trošku srdiečko do toho dať, že milšie sa správať, aj troška pochopiť človeka chorého a nie na bežiacom páse, že všetko takto to ide, sortovať rovno na pác. Proste city do toho dať troska, ku každému nejaký možno individuálny prístup, lebo niekto nepotrebuje potešiť alebo také múdre rady prijať alebo čo, ale proste aj troška citu, však sme ľudia, nie sme všetci zvieratá.