Vlastne psychotické ochorenie, jeho hlavnou črtou je, že človek nesprávne vyhodnocuje realitu a vlastne mozog si vytvára nejakú vlastnú skutočnosť, kde môžu byť prítomné poruchy myslenia, poruchy vnímania, rôzne bludy a halucinácie a nie je tam zachovaná kritickosť voči tomu. To znamená, že ten človek s psychózou verí, že tie bludy a halucinácie, ktoré má, že odrážajú realitu. Kdežto narkolepsia je neurologické ochorenie a je to vlastne nesprávna regulácia cyklu spánku a bdenia, kde takým základom je, že fázy REM spánku prenikajú do bdelého stavu a z toho aj vyplývajú potom tie poruchy, ktoré môžu čiastočne imitovať aj psychotické ochorenia.

Môžu to byť rôzne ochorenia z okruhu schizofrénie, čiže rôzne typy schizofrénie, ktoré poznáme. Potom to môže byť bludová porucha alebo niekedy sú psychózy spustené psychoaktívnymi látkami, čiže sa vyskytujú len po požití psychoaktívnej látky. Ale môžu aj potom neskôr pretrvávať ako perzistujúce psychotické poruchy spojené s užívaním nejakých psychoaktívnych látok. Čiže najčastejšie ide o tieto poruchy. Alebo to môže byť nejaká psychóza, ktorá je podmienená organickým ochorením mozgu. Takisto v rámci nejakých demencií alebo kognitívnych porúch môžu byť prítomné aj stavy zmätenosti, ktoré môžu byť spojené tiež s halucináciami a bludmi. Čiže asi v rámci týchto ochorení sa najčastejšie tie bludy a poruchy vnímania môžu vyskytovať. Ale niekedy aj v rámci bipolárnej a efektívnej poruchy, ak je ťažkého stupňa, tak môžu byť prítomné aj psychotické príznaky. Alebo v rámci schizoafektívnej poruchy.

Pri narkolepsii sa neobjavujú ani bludy ani dezorganizácia myslenia, pretože pacient, keď aj v noci má nejaké živé halucinácie, tak má zachovanú kritickosť voči nim, že je mu jasné, že to nebola realita, a teda na základe týchto porúch vnímania si nevytvára žiadne bludné predstavy. Ani myslenie nemá dezorganizované, má úplne jasné, kohorentné myslenie. Čiže tam je hlavný rozdiel, že spracúva správne vlastne realitu a správne odlišuje, čo je realita a čo nie je realita. Zároveň platí, že v situácii, keď sa tie halucinácie vyskytujú, tak môže byť prítomný výrazný taký afektívny náboj a výrazná úzkosť a výrazný strach v tom momente, keď sa to vyskytuje. 

Okrem narkolepsie to môže byť prítomné napríklad aj pri chronickej insomnii, keď je niekto chronicky nevyspatý z rôznych dôvodov. Môže to byť aj napríklad pri práci na zmene alebo podobne. Pri tej chronickej únave mozog takisto nemusí správne vyhodnocovať podnety a môže dochádzať k rôznym poruchám vnímania a myslenia a môže to imitovať psychózu a stačí vlastne, že sa dostatočne vyspí a tá porucha vlastne pominie. Potom existujú také fenomény ako izolovaná spánková paralýza, čo je stav, kde je prítomná iba tá spánková paralýza a pri ktorej môžu byť prítomné také živé poruchy vnímania, halucinácie, neschopnosť sa pohnúť. A môže to byť spojené s obrovským strachom, ale nemusia byť plne rozvinuté príznaky narkolepsie. To znamená, že nemusí byť to denné zaspávanie ani kataplexia prítomné. Potom existujú poruchy ako nočný des, tzv. pavor nocturnus, kde sa pacient prebudí s obrovskou úzkosťou a na veľmi živý sen.

Je veľmi dôležité, aby sa zamerala psychoterapia na zvládanie ochorenia a vlastne na prijatie toho faktu, že trpím takýmto ochorením. Čo to všetko znamená pre život a čo najviac prispôsobiť režim, denný režim tomu, aby človek mohol dobre s tou chorobou fungovať v práci, vo vzťahoch a v svojom živote. Tá režimová liečba je nesmierne dôležitá. Keď niekto má problém s prijatím vôbec toho faktu, že trpí ochorením, odmieta liečbu, robí niekedy veci, ktoré mu vlastne môžu škodiť v tom režime, tak tá choroba môže mať úplne iný priebeh ako keď dodržuje liečbu, snaží sa mať nejakú životosprávu, ktorá môže zlepšovať priebeh ochorenia a takisto berie lieky, ktoré mu pomáhajú držať bdelosť. Alebo robí aktivity, ktorými sa snaží zabrániť niektorým tým príznakom. Napríklad musí sa naučiť pacient aj nejakým spôsobom možno predchádzať tým stavom náhleho poklesu svalového tonusu a teda kataplexii. Takže silné emócie, silný smiech... Proste zabezpečiť to tak, aby tie symptómy boli čo najmenšie. Alebo možno rátať s tým, že na chvíľočku stratí svalový tonus tak, aby bol dostatočne chránený. Takže to neznamená, že nesmiať sa vôbec, ale proste mať to ošetrené, že v bezpečnom prostredí je to úplne OK. Napríklad. Takže si myslím, že tá psychoterapia by mala byť cielená hlavne na zvládanie ochorenia, na prijatie ochorenia, na životosprávu. Dostatočná edukácia je veľmi dôležitá a treba oslovovať tie témy, ktoré sú pre pacienta dôležité a ktoré vyplývajú z toho, ako to má usporiadané vo vzťahoch v pracovnom a osobnom živote. 

Myslím si, že je tu tiež dôležitá edukácia. Vysvetliť teda, o čo ide, akým mechanizmom vlastne vznikajú tieto halucinácie pri zaspávaní a prebúdzaní, a že teda je to tým, ako v rámci tej REM fázy, ktorá preniká do bdelého stavu, prichádzajú také živé sny, živé obrazy, spojené so silnými emóciami. A keď sa k tomu ešte pridá vlastne aj to, že svalstvo je úplne ochabnuté a je prítomná paralýza a neschopnosť sa pohnúť v tom, vytvára to extrémny strach, tak myslím si, že už tá samotná edukácia môže pomôcť a možno aj nejaké špeciálne postupy by mohli byť použité, ktorými sa spracúva tá emócia, ten strach, ktorý je prítomný v rámci tých živých halucinácií a tej paralýzy. Takže by sa vlastne dalo pracovať s tou silnou strachovou emóciou a postupne dôjsť pri spracovaní k tomu, že vlastne netreba sa toho báť, že je to len živý sen. Ale to spracovanie by vyzeralo tak, že napríklad by sa zobral nejaký konkrétny živý sen pacienta, ktorým by s ním terapeut znova prechádzal na sedení, a zároveň by pacient znova prežíval tie silné emócie a, v rámci spracovania, že je to teda spracované v bezpečnom prostredí v prítomnosti terapeuta, by sa vlastne oslabila tá silná emócia. A potom už, keď by sa znova vyskytol nejaký takýto sen, tak by mohla byť menšia tá intenzita.

Môže byť niekedy veľmi ťažké vnímať to, ako ľudia posudzujú napríklad to, že človek zaspáva na verejnosti v rôznych spoločenských situáciách, a môže si niekedy mylne okolie myslieť, že pacient je opitý alebo že je pod vplyvom nejakých drog, a tým pádom sa môže aj pacientovi stať, že započuje nejaké takéto reči, že ho okolie nesprávne posudzuje a nevníma, že ide o nejakú neurologickú poruchu. A myslím si, že tam môže pomôcť tiež psychoterapia a nejaká práca na prijatí toho ochorenia a na prijatí toho, že toto je moja súčasť, táto choroba patrí ku mne a ja som ten alebo tá, ktorá sa môže snažiť, aby tá choroba prebiehala čo najlepšie, čo najmenej zaťažujúco. A vedieť, ako aj tak s takou hrdosťou sa postaviť k tomu, ak niekto dáva nejaké nepríjemné otázky, napríklad niekto z okolia. Takže si myslím, že tam je dôležitá práca na prijatí ochorenia a na seba-prijatí a na tom, aby to nezasahovalo do seba-hodnoty a seba-úcty človeka.